1. nedeľa po Veľkej noci.

Text kázne vo formáte doc....

1. nedeľa po Veľkej noci. Blahoslavená viera, 19.04.2020

 

Od pochybností k viere

 

24 Tu však Tomáš, jeden z dvanástich, prímenom Dvojča, nebol s nimi, keď Ježiš prišiel. 25 Povedali mu teda ostatní učeníci: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. 26 Po ôsmich dňoch zase boli Jeho učeníci dnu; aj Tomáš bol s nimi. A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! 27 Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci. 28 Tomáš mu povedal: Pán môj a Boh môj! 29 A Ježiš mu riekol: Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili (J 20,24-29).

 

Určite niekoho takého vo svojom okolí poznáte. Nech sa deje čokoľvek, vždy sa na veci pozerá z tej horšej strany. Vo všetkom vidí problém, večný pesimista a skeptik. Človek, ktorý okolo seba šíri neistotu a rezignáciu. Jeden taký pochybovač bol tiež medzi učeníkmi Pána Ježiša. Všetci ho poznáme z evanjelia a každý z nás v sebe kúsok z neho nosíme. Menoval sa Tomáš. Veľa toho o ňom nevieme, ale evanjelista Ján podáva udalosť, podľa ktorej vzniklo úslovie „neveriaci Tomáš“. Jeho príbeh nám približuje zápas o osobnú vieru a ukazuje, že sa pri tom človek musí nie raz prebojovávať pochybnosťami.

 

Tomáš a jeho výroky

V evanjeliu nenájdeme Tomášov životopis ani bližšie informácie o tom, aký to bol človek. Z niekoľkých jeho výrokov sa dá poskladať neúplný portrét. Jednu zmienku o Tomášovi nájdeme v príbehu o Lazarovi. Keď sa Pán Ježiš dozvedel, že jeho priateľ Lazar je nemocný, rozhodol sa ho navštíviť. Zhodou okolností bol práve predtým v Jeruzaleme a svojim kázaním vyprovokoval Židov natoľko, že ho chceli kameňovať. Lenže cesta k Lazarovi viedla práve späť do Judska.

Keď Ježiš oznámil svojim učeníkom, že chce navštíviť Lazara, učeníci ho od toho odhovárali. Mali ešte v živej pamäti, čo sa ich Pánovi nedávno prihodilo. Keď Ježiš trval na tom, že pôjdu k Lazarovi, ktorý už medzitým zomrel, Povedal na to Tomáš: „Poďme i my, nech zomrieme spolu s ním!“ To je jedna veta, ktorá nám dáva nahliadnuť do Tomášovho vnútra. Reformátor Ján Kalvín k tomu poznamenáva, že Tomáš „je pripravený nasledovať Ježiša, ale chýba mu dôvera“. Miesto aby z Ježišových sľubov čerpal posilnenie a pokoj, vysloví niečo, čo je „výrazom zúfalstva“. Je pripravený ísť s Ježišom do nebezpečenstva, ale vidí všetko čierne a myslí hneď na najhoršie.

Druhú epizódu o Tomášovi má Ján v 14. kapitole. Podľa nej učeník na Ježišovo slovo o ceste k Otcovi „A cestu, kam idem, znáte…“ odpovedá: „Pane, nevieme, kam ideš, ako by sme mohli znať cestu.“ Tomáš nehovorí len za seba, ale tiež za ostatných. Nerozumie Ježišovej ceste a má v duši pochybnosti.

 

Tomáš a vzkriesený Pán

Tretí príbeh sa odohral po Ježišovom vzkriesení. Po Ježišovej smrti to medzi jeho učeníkmi nevyzeralo dobre. Ukrižovanie a smrť ich Pána ich tak vydesili, že boli plní zármutku a bolesti. Zo strachu sa skrývali pred Židmi a nevedeli, čo ich čaká. Hneď prvý deň po sobote sa ku hrobu vypravili ženy a chystali sa Ježišovo telo nabalzamovať. Lenže pri hrobe zistili, že kameň je odvalený a hrob prázdny.

Ďalšie prekvapenie má pre nich Mária, ktorá sa vrátila od hrobu so správou, že stretla Pána. Podľa Markovho evanjelia (Mk 16,11) jej učeníci neverili. Evanjelista Matúš zasa napísal, že niektorí učeníci pochybovali, keď videli Pána živého. (Mt 28,17) Potom prišiel v nedeľu večer vzkriesený Ježiš medzi nich, dal sa im poznať a oni uverili, že ich Pán žije. Až na Tomáša, ktorý pri tom nebol.

Prečo? Niektoré výklady hovoria o tom, že Ježišova smrť bola najväčšou ranou práve pre neho; preto nechcel po udalostiach Veľkého piatku nikoho vidieť ani s nikým hovoriť. Teraz mu ostatní s radosťou rozprávajú, že sa stretli s Ježišom, ale on im neverí. On sa potrebuje presvedčiť sám: „Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. “ Áno, znie to drsne, ale tak to máme v Biblii. Je to obraz Tomášových pochybností.

Nemali by sme jeho postoj a neistotu príliš ľahko odsudzovať. Veď Tomášove slová majú hĺbku, vychádzajú z túžby po poznaní pravdy, po istote. Tomáš nehovorí, že nechce veriť. On naopak veriť chce, ale chce k viere dôjsť sám, na základe vlastnej skúsenosti. Nestačí mu svedectvo priateľov. Chce sa presvedčiť o tom, že príbeh jeho Pána pokračuje. Chce zistiť, či Pán, ktorý prišiel za učeníkmi, je skutočne jeho Pán. Ten, ktorého osobne poznal, miloval, s ktorým chodil, ktorý šiel na kríž a zomrel hroznou smrťou.

Tomáš sa potrebuje dotknúť Kristových rán, aby mohol vedieť, že jeho Pán je mocnejší a slávnejší, než dosiaľ tušil. Veď o to práve ide! Ide o identitu Vzkrieseného. Ide o to, či vzkriesený Pán je Ježiš, ktorý umieral za naše hriechy. Všemohúci Boh vo vzkriesení Ježiša premohol smrť a ukázalo sa, že Božia láska je silnejšia než zlo a nenávisť. Buď je pravda, že ukrižovaný Ježiš bol vzkriesený a žije, a potom je to tá najúžasnejšia pravda, alebo si to niekto vymyslel a nič na svete zmysel nemá!

 

Poctivé pochybnosti a radostná viera

Príbeh učeníka Tomáša je zapísaný v evanjeliu pre naše povzbudenie. Na Tomášovom príbehu vidíme, ako na ňom Pánovi Ježišovi záleží. Ježiš prichádza ďalšiu nedeľu za učeníkmi a prichádza kvôli Tomášovi. Vie o jeho pochybnostiach. Nekarhá ho kvôli tomu, že neveril. Vzkriesený Ježiš sa s ním stretáva ako s ostatnými predtým. Dovoľuje mu, aby sa dotkol jeho rán a na vlastné oči sa presvedčil o divu Božej moci. Hovorí Tomášovi: „Nepochybuj a ver!“ Pán Ježiš svojho učeníka pozýva na cestu od pochybností k viere.

Nakoniec evanjelium ani nehovorí, či sa Tomáš Kristových rán dotkol, alebo nie. Nie je to podstatné. On to požadoval a Pán Ježiš na to pristúpil. Ale zdá sa, že už to nebolo treba. Tomáš svojho Pána poznal podľa toho, ako k nemu prehovoril; uveril, že žije, a vyznáva: „Pán môj a Boh môj!“ Nič väčšieho a slávnejšieho sa o Ježišovi povedať nedá! A keď Tomáš vyznáva „ Pán môj a Boh môj!“, potom hovorí, že skúsenosť stretnutia s Pánom mu dala to, čo hľadal a potreboval – osobnú istotu, že jeho Ježiš je Vzkriesený Pán.

„Tomášova nevera nám pomohla k viere viac než viera ostatných učeníkov“. Myslím, že nám je Tomáš bližší, než tušíme! Pripomeňme si vlastné hľadanie, otázky, pochybnosti a zápas o vieru, o prijatie Krista! Veď to nebolo vôbec jednoduché! Nielen ľudia z mimo kresťanského prostredia, ale ani deti z kresťanských rodín nemajú cestičku k viere zametenú. Viera je Boží vzácny dar! A viera v Kristovo vzkriesenie k nej neoddeliteľne patrí.

Na Tomášovo vyznanie odpovedá Pán Ježiš známymi slovami: „Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili!“ To blahoslavenstvo by zaslúžilo samostatný výklad, ale dnes len to najdôležitejšie: Pán Ježiš tu hovorí o podstate viery. Od chvíle Kristovho vzkriesenia všetky generácie kresťanov patria k tým, ktorí „nevideli a uverili“.

Viera, skutočná viera je vždy krokom do neznáma, je krokom za hranicu toho, čo sa dá overiť a dokázať. Viera spolieha na Boha, ktorého nevidí. Viera ide tam, kde nie je žiadna cesta. Viera dúfa tam, kde ľudsky žiadna nádej nie je. Viera má odvahu ku krokom, ktoré vyzerajú ako číre bláznovstvo. Pán Ježiš hovorí o viere, ktorá je odpoveďou na dobrú správu o Božej láske, ktorá premohla hriech, diabla a smrť. Vďaka Božiemu konaniu v Ježišovi Kristovi môže tiež dnes ktokoľvek z ľudí prijať v Ukrižovanom a Vzkriesenom svojho Pána a Boha. Ako kedysi Tomáš. Aj uprostred pochybností, za tie sa hanbiť nemusíme. Tie nám len pripomínajú, že je mnoho vecí, ktoré nás presahujú a ktoré nedokážeme pochopiť rozumom. Keď sa necháme povzbudiť k viere a zveríme svoj život Ježišovi Kristovi, môžeme prežiť vyslobodenie z neistoty a radosť z Božej lásky. Na tejto ceste sa tiež dnes môže pochybujúci človek stať radostným kresťanom. Ako kedysi Tomáš. Amen.

 

Modlitba:

Pane, príliš dobre nás poznáš. Upíname sa k veciam, ktoré sa dajú overiť zmyslami a rozumom. Chceme mať všetko isté, zaručené, preskúšané. Teba však nie je možné vidieť, ruky na teba nemôžu dosiahnuť, nemožno ťa dokázať. A predsa len ty pôsobíš, že sme a môžeme byť šťastní – keď s tebou počítame ako s najskutočnejším. A ty nám praješ, aby sme boli šťastní.  Daj nám, prosíme, takú vnímavosť, aby sme mohli v teba neviditeľného. Staň sa pre nás skutočnosťou najistejšou. Amen.

 

Undefined
Priloha: