19. nedeľa po Svätej Trojici, 18.10.2020
V STREDE POZORNOSTI
K Tebe pozdvihujem svoje oči, ktorý bývaš v nebesiach. 2 Hľa, ako oči služobníkov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobnice na ruku jej panej, tak naše oči hľadia na Hospodina, nášho Boha, kým sa nad nami nezmiluje. 3 Zmiluj sa Hospodine, zmiluj sa nad nami! Lebo sme presýtení opovrhnutím. 4 Presýtená je naša duša výsmechom bezstarostných, opovrhnutím pyšných. (Ž 123)
Kedysi dávno som dostal nepremokavú bundu s kapucňou. Mal som ju rád, bola celkom fajn, teplá, príjemná. Väčšinou, keď pršalo, tak som zostal v suchu. Väčšinou. Názov nepremokavá totiž platil len do istej chvíle. Najprv po nej kvapky dažďa pekne stekali dolu, lenže potom prišiel moment, kedy tých kvapiek bolo príliš a zrazu na látku dopadla kvapka posledná a z nepremokavej bundy sa stala bunda premokavá. Niečo sa zlomilo. Bunda toho mala už dosť. Posledná kvapka spôsobila, že sa všetky predošlé a nasledujúce cez vlákna dostali dovnútra až ku mne a ja som premokol ako kura.
Situácie, kedy na nás niečo dolieha kvapku po kvapke, poznáme veľmi dobre. Najčastejšie sa hovorí o kalichu trpezlivosti, ktorý tou poslednou kvapkou jednoducho pretečie. Zažívame to bežne. Držíme, držíme, a potom rup a zrazu na nás doľahnú všetky kvapky naraz. Hovorí sa, že tisíckrát nič umorilo osla, a naša skúsenosť tomu pritaká, v pozícii osla, zvlášť potom toho utýraného, sme sa ocitli už mnohokrát. A zdá sa, že vláda si túto kvapôčkovú stratégiu nejako obľúbila. Dávkuje nám svoje rozhodnutia a svoju neschopnosť, posmešky a pohŕdanie, svoj nezáujem o človeka – kvap, kvap. Vzájomná solidarita ľudí bola počas prvej fázy napriek impotentnosti vlády obdivuhodná. Zomkli sme sa, starali sme sa jeden o druhého, boli sme ohľaduplní a v najlepšom slova zmysle sme sa chovali zodpovedne. Kvap. Kvap. Zo štedrosti vlády sme prežili leto triumfálnou oslavou, ako by sme nad vírusom vyhrali. Bolo nám fajn. Teraz nás ďalšia koronavírusová vlna zastihla nepripravených. Dôvera v kroky vlády je takmer nulová, ochotu pristúpiť na ďalšie obmedzenia majú už iba niektorí. Katastrofickému scenáru Talianska sme sa vďaka Bohu vyhli, i preto sa niektorým zdá, že situácia až tak vážna nie je. Sme opití víťazstvom, už sa nám obmedzovať nechce. Naša nepremokavá bunda, obrnenosť voči nepriazni situácie, zdá sa, začína prepúšťať a začína na nás doliehať ťarcha všetkých predošlých kvapiek. Kvap. Kvap. Hovorí k nám žalmista slovami „pozdvihujem svoje oči k tebe, ktorý bývaš v nebesiach “. Tá výzva ma dostala. Nebuď zahľadený do svojej situácie, nepozeraj iba na seba a svoje trápenie, svoju nespokojnosť s behom vecí doma i vo svete! Nemaj svoj zrak zahanbene a skrúšene, pokorený sklopený dolu do zeme Áno, tiež naše duše sú už dosýta nakŕmene posmechom sebaistých a pohŕdaním pyšných, to je fakt. O ďalšie sústa záujem nemáme, lebo by sme ich museli vyvrátiť. Zdvihni oči, vyzýva nás hebrejský básnik – ja uprostred trápenia svoje oči pozdvihujem. Ku komu vzhliadaš ty? Na čo hľadíš, čo je v strede tvojej pozornosti? Stodvadsiaty tretí žalm je jedným z pätnástich žalmov, ktoré sa spievali pri putovaní do Jeruzalema. Už stodvadsiaty prvý vyzýva k pozdvihnutiu svojho zraku, aby sme svoje oči upreli k horám Sionu, k Jeruzalemu. Avšak skúsenosť žalmistu je trpká, hory Siónske ani Jeruzalemský chrám, žiaľ, veľa pomoci neponúknu. Chrám padol. Bol príliš pozemský, príliš zraniteľný. Je jasné, že Boh pomoci prebýva inde, tam, kde na neho nikto nemôže, kde ho nikto nepremôže, nezničí, kdesi v neprístupnom svetle, kde ho nikto nemôže podplatiť ani si nijako jeho priazeň kúpiť – prebýva v nebesiach. „Len a len k tebe, ty si v strede mojej pozornosti.“ Čo sa samo pchá do ohniska našej pozornosti? Čo sa samo podliezavo ponúka, čo si nárokuje a púta našu pozornosť? Naša skúsenosť nás usvedčuje, že udržať pozornosť – byť bdelý vo veciach Božích – nám veľmi nejde. Do popredia sa nám vnucujú – a my ich radi vďačne prijímame – veci iné, ľahšie, požívateľnejšie, ktoré pôžitok prinášajú rýchlejšie. Pozdvihovanie očí k Hospodinovi je vyjadrením vzdoru, oči uprené na Hospodina sú prejavom namáhavého úsilia sústrediť sa na to podstatné v živote, aby nás roztržitosť doby celkom nepremohla. Máme odvracať zrak od všetkých bied a hrôz, ktoré sa u nás i vo svete dejú? Máme pozerať do neba, mať hlavu v oblakoch, máme utekať k fantazírovaniu, ako nám raz v tom nebi bude hej? Pozdvihovanie očí k tomu, ktorý tróni na nebesiach, však nemáme chápať ako únik zo sveta. Pri predstave pozdvihovania očí k Hospodinovi si vždy spomeniem na text knihy Skutkov apoštolských tesne potom, čo je Ježiš pred zrakmi učeníkov vzatý hore a oblak im ho zastrel. Uprene hľadeli do neba za ním, ako odchádzal. Zrazu ich dvaja mužovia v bielom oslovili: Chlapi, čo tu stojíte a hľadíte do neba? A to je vskutku dobrá otázka! Oni tam do toho neba pozerali úplne bezradne, nevedeli, čo si počnú, kam majú ísť, čo majú robiť. Paralyzovaní Ježišovým odchodom tupo pozerali do oblakov. Dobrá správa znela – „Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, znovu príde práve tak, ako ste ho videli odchádzať.“ /Sk 1, 11/ Až teraz dostalo ich zaklonenie hlavy zmysel – On iste znovu príde so svojou pomocou. A povzbudení touto správou sa učeníci dali do práce. Pochopili. Hľadeli na Pána, počuli pokyn, vráti sa, išli teda slúžiť. Oči zaostrené na Hospodina, vnímavé pre jeho pokyny. Týmto smerom sa vydáva žalmista. „Hľa, ako oči služobníkov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobnice na ruku jej panej, tak naše oči hľadia na Hospodina, nášho Boha, kým sa nad nami nezmiluje. “ /Žalm 123,2/ Text znie v starovekom prostredí, kde bola pozícia sluhov braná za nespochybniteľný fakt. Dnes vďaka Bohu pri slove sluha protestujeme, a ten koncept nám pripadá neakceptovateľný. V metafore, ktorú žalmista využíva, však hrá podradnosť a nadradenosť tiež pre nás dnes veľmi dôležitú pedagogickú funkciu. Vo vtedajšom kontexte sluhovia nepretržite sledujú ruky svojho pána, slúžky ruky svojej panej, a sú veľmi vnímaví k jeho, jej sebamenšiemu pokynu. A keď pohyb rúk naznačí pánovo prianie, usilujú ho čo najlepšie, najpresnejšie, najrýchlejšie splniť. To je úloha sluhu, slúžky – čakať na pokyn, a potom ho splniť. Od prípravy kávy cez umývanie rúk, pohostenie hosťa a tak podobne. Pán vie, že stačí naznačiť a sluha to splní. Otázkou na nás, ktorí prijímame, že sme Hospodinovi služobníci, otázkou na telo je, či Pánove pokyny očakávame. Kde vlastne stojíme počas svojho týždňa, či na mieste, odkiaľ je na Pánove ruky dobre vidieť? A pokiaľ nie? Čo je možné zmeniť, aby som mal lepší výhľad, aby som bol vnímavejší, pozornejší k Pánovým pokynom? Pán sa spolieha na to, že jeho sluha dáva na Pánove pokyny dobrý pozor, je vnímavý a potom na nich pohotovo a adekvátnym spôsobom reaguje. Čo sa však stane so sluhom, ktorý nie je k dispozícii, keď ho Pán potrebuje? Čo keď ten sluha vypadne z priazne svojho pána? Zdá sa, že v takej situácii sa nachádza, alebo aspoň to tak teologicky popisuje, žalmista. Vypadli sme z Hospodinovej priazne. Čo teraz budeme robiť? Budeme o jeho priazeň nanovo a nepretržite prosiť. Čo iné nám ostáva? Kyrie eleison! Pane, maj súcit! Zmiluj sa nad nami, Hospodine, zmiluj sa nad nami! Pohliadni na nás! Očakávanie na Boží zásah nie je niečím pasívnym, je to prosba o milosť. Modlitba pánových sluhov, sledovanie jeho rúk, hľadenie do nebies, to nie je znakom rezignácie nad stavom vecí, je to nádejné očakávanie náznakov Božej pomoci. Tí arogantní, sebaistí, pyšní ľudia, o ktorých nekonkrétne hovoril žalmista a za ktorých si my, žiaľ, vieme dosadiť veľmi konkrétnych ľudí, nemiznú mávnutím zázračného prútika. Sú tu. A preto, že nevzhliadajú k tomu, ktorý prebýva na nebesiach, sú zahľadení iba do seba a hľadia iba na seba. Na nás ostatných potom hľadia zvrchu, sú necitliví k druhým, ľahostajní voči Božiemu človeku a necitliví k ľudskému utrpeniu. „lebo netrpia muky; zdravé a vypasené je ich telo; 5 nelopotia sa ako smrteľník a nesužuje ich, čo trápi ľudí. 6 Preto im pýcha hrdlo obvíňa a plášť násilia ich priodieva. 7 Z tuku im oko vyčnieva, srdce im prekypuje výmyslami, 8 posmeškujú a zlomyseľne hovoria; zvysoka vravia o útlaku. 9 Ústa dvíhajú proti nebu a jazyk sa im vozí po zemi. 10 Preto sa obracia k nim ľud a napája sa hojne. 11 A vravia: Akože by vedel Boh? Či Najvyšší má vedomosť o tom?“ /Žalm 73,4–11/ Žalmista, podobne ako i my, je ich posmievaním a pohŕdaním už presýtený. A tu žalm prekvapivo končí. Mal štyri verše, je dospievané. Odpoveď na žalmistov nárek, na sťažnosť, neprichádza. Je ticho. Už ani tón. Zaznelo všetko podstatné. Žalmista vyznal svoju vieru v toho, ktorý tróni na nebesiach, vyznal, Koho má v strede svojej pozornosti. Prosil o zmilovanie, Kyrie eleison. Uprene hľadí na Pána, avšak tým neuniká zo sveta, ale sa učí rozoznávať pravý potenciál skutočnosti. V pohľade na toho, ktorý prichádza, poznáva, akým by svet mal byť, akým byť môže, a tiež, že takým ešte na mnohých miestach nie je. Už ďalej sa nedá uspokojiť s biedou sveta. Aroganciou mocných je presýtený. Neúnavne a pozorne hľadí na Pána, na jeho ruky. S napätím vyčkáva na jeho pokyn, aby ho mohol splniť. Čaká, dokiaľ Pán jeho prosby o zmilovanie nevyslyší. Amen.
