Predposledná nedeľa pred koncom cirkevného roka
"Neboj sa, len ver"
Čítanie z Biblie: ev. Lukáša 12, 22 - 32; Žalm 27, 1 - 6. 14
Kázňový text: ev. Lukáša 12, 32
Milí bratia a sestry, ako často človek potrebuje vo svojom živote počuť práve toto povzbudivé: "Neboj sa!" Možno to dnes - v Korona vírusovej dobe - platí s tým väčšou naliehavosťou. Ale nejedná sa len o dnešok a prítomnú situáciu, stále znovu sa predsa objavujú chvíle a životné situácie, kedy je v každom "malá dušička". Niekedy stačí celkom málo, aby sa človek stal zajatcom najrôznejších obáv a strachov. Niektorých ľudí každý - aj najmenší - nezdar a svár života napĺňa starosťami a strachom. Potom sú tu ale aj iní, ktorí zo seba robia hrdinov, možno hrdinovia dokonca sú, zaujímajú vždy postoj odvážnych a nebojácnych, keď ale doľahne nešťastie, keď sa dostaví choroba, keď sa veci takého človeka náhle ocitnú na váhach a rázcestí, podľahnú strachu tiež oni. A ak máme byť úprimní, potom musíme priznať, že strachu nás nezbavuje ani viera, že aj našu vieru strach často premáha a necháva v nás len neveru a malomyseľnosť. Koľko najrôznejších obáv a strachov nosia ľudia vo svojich srdciach pod svojím usmievavým a zdanlivo šťastným zovňajškom. Kto sa cíti byť šťastný ten sa bojí, aby ho niečo o jeho šťastie nepripravilo. Nešťastný sa zas desí toho, aby ho nepostihlo ešte niečo horšie. Kto je zdravý ten sa bojí choroby a vážne chorý zas s úzkosťou premýšľa nad tým, či svoju chorobu prežije. Máme strach o svoje deti, drahé a milé, o svoje veci, o svoju budúcnosť, v manželstve sa tiež bojíme jeden o druhého, bojíme sa staroby, bojíme sa opustenosti, utrpenia choroby, bojíme sa "covidu", bojíme sa tiež všelijakého sklamania, bojíme sa neistoty, ktorá sa vznáša nad životom každého človeka - malého i veľkého, bezmocného aj mocného, chudobného aj bohatého. Bojíme sa vojny, bojíme sa nebezpečenstva, ktoré nás sprevádza na každom kroku na uliciach v ruchu dopravy, uprostred práce. Ak to teda zhrnieme, potom platí, že ľudský život to určite nie je len symfónia radostných tónov, je to tiež nežiaduce a nie príliš príjemné blýskanie a hrmenie búrky nad pozemskou cestou človeka. A "strach má veľké oči", kto podľahne strachu, vidí všetko horšie, než to v skutočnosti je. A keď sa toto stane, potom je taký človek veľmi nešťastný - zhaslo mu svetlo i nádej života. Strach v človeku všetko maľuje v temných farbách, všetko je plné prízrakov a zlých tušení. Kto takto začne vidieť svoj život pred sebou, ten prežíva peklo na zemi. A predsa, do všetkých tých najrôznejších polôh ľudských obáv a ľudského strachu znie Ježišovo mocné, premáhajúcej, tešiaca a oslobodzujúce: "Neboj sa!" Tak hovorí ku svojim učeníkom v búrke na mori, keď sa ocitli na pokraji zúfalstva; tak tiež prehovorí k nešťastnému otcovi, ku ktorému sa práve dostala správa, že jeho dcéra zomrela: "Neboj sa, len ver"; týmto slovom povzbudzuje učeníka Petra k jeho životnej úlohe rybára ľudí: "Neboj sa, odteraz budeš loviť ľudí"; vo sne týmito slovami podopiera apoštola Pavla: "Neboj sa, len hovor a nemlč!"; týmto slovom tiež sníma strach zo žien pred prázdnym hrobom; ba čo viac, týmto slovom Pán Boh sníma strach celého sveta pri narodení Spasiteľa: "Nebojte sa, pretože vám zvestujem veľkú radosť!". A tým istým slovom povzbudzuje a posilňuje Pán Ježiš Kristus svoju Cirkev vo všelijakých zápasoch, prenasledovaniach a ťažkých skúškach: "Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo." A tak je možné veľmi pravdivo povedať, že Ježiš Kristus je Pomocníkom a Vysloboditeľom zo všetkého ľudského strachu. A nakoniec strachu o to, či budem mať dosť síl zachovať v každej situácii Bohu vernosť, strachu z pádu do hriechu a keď som sa do tejto priepasti vlastnou vinou dostal, potom strachu z toho či sa z nej dostanem a uzdravím, či som svojim hriechom mnohé okolo seba nezničil, či sa opäť dostanem na výslnie Božej milosti a Božieho požehnania. Nad tým všetkým, čo človeka desí a pripravuje o pokoj a kľud duše, čo nad človekom visí ako hrozba smrti znie Kristovo: "Neboj sa!" Toto slovo iste počujeme tiež občas z úst ľudí, ale v pravej moci a oslobodzujúcej sile môže toto slovo človek začuť jedine od Ježiša Krista, od nikoho iného. Nad ním jediným totiž strach už nepanuje, pretože On premohol brány smrti a život svojich nasledovníkov zakotvil vo večnosti. A tak práve vo svojej mnohej nevere a malomyseľnosti máme pristupovať k nemu, aby sme od neho samého počuli: "Neboj sa, len ver!" Patrí to k požehnaniu veriaceho človeka, že nad jeho najrôznejšími úzkosťami, pádmi, nebezpečenstvami a skúškami zaznieva ono: " Neboj sa! "Dnes týmto slovom Pán Ježiš hovorí - rovnako ako vtedy - k svojej Cirkvi, k nám všetkým, ktorí sme naplnení najrôznejšími obavami pokiaľ ide o ňu, cirkev a našej príslušnosti k nej. Jej malosť pre ňu môže byť a vždy býva najväčším zdrojom strachu: "Neboj sa, maličké stádo." Malosť naozaj napĺňa pocitom nemohúcnosti a skľúčenosti. Veď malosť zároveň tiež znamená slabosť, bezmocnosť, bezvýznamnosť. Ako často je počuť onen povzdych ako je nás málo - a v tejto súvislosti to znamená: nič nedokážeme, nič nezmôžeme. Svet predsa uznáva, rešpektuje a niečo dá len na to, čo je veľké, slávne, silné, početné. A predsa sa zdá - na základe tohto Ježišovho slova - že malosť je niečo, čo je cirkvi vlastné, čo ju vyznačovalo v minulosti a čo ju bude vyznačovať až do skončenia sveta. Veď cirkev, pokiaľ ide tou úzkou cestou, musí nutne počítať s tým, že "je málo tých, ktorí ju nachádzajú (cestu)". A či sa cirkev môže odvolať na históriu a práve v nej sa pochváliť svojou veľkosťou, musí byť hneď druhým slovom anjelom povedané, že to bola len falošná veľkosť, ktorá cirkev vohnala na túto širokú cestu, po ktorej sa všetko valí, na ktorej je na všetko tlačenica a predbiehania a na ktorej sa ľudia derú dopredu svojimi širokými lakťami. Hoci nemôžeme a nechceme oslavovať malosť, o naozajstných Kristových učeníkoch platí a vždy platiť bude, že sú "malým stádom". Je malé na počet, malé čo do významu v očiach tohto sveta, malé a preto prehliadané a za nič pokladané. Aký potom div, keď tí, ktorí toto "malé stádo" tvoria, prepadajú tvárou v tvár mocnému svetu všelijakým obavám a strachu. Aký div, že tieto úzkosti doliehajú aj na nás. A predsa: práve tejto malosti, tomuto poníženiu, potupeniu a prehliadaniu od sveta, je určené slávne, krásne a veľkolepé zasľúbenie, slávna a veľkolepá budúcnosť: "Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo." Toto zasľúbenie platí práve tým, ktorí na seba berú túto malosť a neslávnosť, ktorí sa za toto Kristovo "malé stádo" nehanbia a zostávajú mu verní. A keď Pán Ježiš hovorí o Kráľovstve, myslí predovšetkým na kraľovanie, zvrchovanosť a dôstojnosť vlády a mieri týmto slovom do istej večnosti, k samému Bohu, ktorý kraľuje nad národmi, nad svetom, nad časom, nad životom i smrťou, od vekov až na veky . Ježiš Kristus pre toto Kráľovstvo pohrdol všetkými kráľovstvami sveta, ktoré mu pokušiteľ ponúkal, pohrdol ich slávou, leskom, bohatstvom, aj mocou a zapáčilo sa mu práve v tomto "malom stáde", ktoré je určené do Kráľovstvu a ktoré nie je z tohto sveta. Som presvedčený, že v tomto Ježišovom zvolaní: „Nebojte sa!" môžeme počuť aj niečo v zmysle: "Nebojte sa, že o niečo prídete, keď pôjdete za mnou a tento svet vám kvôli mne to alebo ono odoprie, keď sa toho alebo onoho budete musieť pre mňa zriecť. Nebojte sa! To, čo vám môže dať váš nebeský Otec, je oveľa slávnejšie a neporovnateľne cennejšie, než to, čo vytvára človek, čo on dáva a berie. " " Pán marí zámery národov a v nič obracia úmysly ľudí ", ale tomuto "malému stádu " pripravuje Kráľovstvo, v ktorom vezme každý tisíckrát viac. Vedľa toho to, čo kvôli nemu na tomto svete stratil, nestojí za reč. To je ona perspektíva, ktorú pred nami malovernými a klesajúcimi na mysli, otvára sám Kristus. Kristova cirkev na svete je len tým "maličkým stádom". Veľký je ale jej cieľ, slávna jej budúcnosť. Jej veľkosť nie je založená na množstvo, ale na sláve Kristovej pravdy, lásky a večnej nádeje života. Pripomíname si toto Kristovo slovo aj v našej všelijakej malosti a mdlobe, v pokušení dať si malosťou vnútiť pocit márnosti a zbytočnosti, v pokušení najrôznejšieho strachu a obáv. Malý je ale len ten, kto má malú vieru, žiadnu moc nemá ten, kto nežije láskou a porazený je len ten, kto stratil nádej. Držme si teda skutočnú, spoliehajúcu vieru a budeme mocní, veľkí, nepremožiteľný, ale premáhajúci. Kristova cesta je tou najlepšou cestou života. A nad Kráľovstvo lásky a spravodlivosti - nad ktorým sa vo svojej láske skláňa Otec a nie kráľ, kde človek človeku prestáva byť ľahostajný a cudzí, ale všetci sú bratia a sestry ako deti jedného Otca - nad také Kráľovstvo nie je žiadneho iného lepšieho a požehnanejšieho. Nemajme teda o toto Kristovo Kráľovstvo obavy, ono je nezrušiteľné a večné. "Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo."
Amen.
