2. nedeľa pôstna, 28.02.2021
Ježiš a žena Kanáanka
21 Potom odišiel Ježiš a utiahol sa do krajov Týru a Sidonu. 22 A hľa, kanaánska žena prišla z oných končín a kričala: Zmiluj sa nado mnou, Pane, Syn Dávidov! Dcéra sa mi strašne trápi, posadnutá démonom. 23 On jej však neodpovedal ani slovo. I pristúpili učeníci a prosili Ho: Odbav ju, lebo kričí za nami. 24 Odvetil: Ja som poslaný len k strateným ovciam domu izraelského. 25 Ale ona prišla, padla Mu k nohám a prosila: Pane, pomôž mi! 26 On však odvetil: Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť šteňatám. 27 Odpovedala Mu: Áno, Pane, ale veď aj šteňatá jedávajú z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. 28 Na to jej povedal Ježiš: Ó, žena, veľká je tvoja viera. Nech sa ti stane, ako chceš! A ozdravela jej dcéra v tú hodinu.
Mt 15, 21 - 28
Ide o nie ľahko pochopiteľný príbeh, ktorý na prvé počutie ukazuje na Ježiša, ako na poriadne „necitlivého“. Ale je to tak?
Vidíme nešťastnú ženu vydanú napospas samej sebe, ktorá nevie čo skôr, či sa starať o dieťa, alebo o zarábanie peňazí. Jej dieťa je ťažko postihnuté, doslova čítame, že je posadnuté. Naviac ide o pohanskú ženu a z pohľadu židov o menejcennú bytosť. Pokiaľ by sme potrebovali inšpiráciu, potom v parku pred železničnou stanicou občas podobná žena sedáva, len má miesto dieťaťa psa, snáď aby vzbudila súcit. Budí súcit, ale trochu i odpor. Čo je hrozné, ale je to tak… Niekedy si hovorím, že sa niekedy niekomu narodila, nejaká matka ju kojila, nejakú dobu ju niekto mal rád, lenže v jej živote sa niekedy niečo zvrtlo. I v tomto príbehu vidíme kopu nešťastia a to čo by sme čakali, je, že Ježiš ju okamžite podvihne, povzbudí a pomôže. Lenže všetko je inak a Ježiš sa chová dosť zvláštne.
Žena Ježiša oslovuje Pane a potom Syn Dávidov. Predovšetkým druhé oslovenie je nečakané, pretože takto Ježiša oslovoval len málokto. Poznáva v Ježišovi to, čo nepoznali ľudia v zákone omnoho sčítanejší. Lenže tak to býva, že starých náboženských „mazákov“ zahanbí človek, o ktorom by sme to nikdy nepovedali. Vo zvolaní ženy je obrovská bolesť, ktorú môže pochopiť len rodič a možno ešte viac matka. Pane pomôž môjmu dieťaťu, rob niečo. Nečakám, že pomôžeš mne, ale pomôž aspoň môjmu dievčatku. Nikto si s ňou nevie rady. Na prvú ženinu výzvu Ježiš nereaguje a mlčí. Nie je to po prvýkrát, čo takto reaguje. Mlčal, keď mala byť kameňovaná žena cudzoložnica, naviac niečo písal do piesku. Rovnako tak mlčal pred Pilátom a mlčí i tu. Neodchádza od ženy, neodháňa ju, ako mu poradia učeníci a ako by sa v jeho kultúre očakávalo, ale mlčí, čím akoby zvyšuje napätie. Zároveň sa ale ukazuje i srdce učeníkov. Absolútne ich nezaujíma ženin smútok a okrikujú Ježiša, aby sa jej zbavil. Dôvod, prečo sa jej chcú zbaviť, je, že za nimi kričí, teda robí im hanbu. Myslím, že učeníci v tomto niekedy pripomínajú cirkev, ktorá medzi seba len ťažko prijíma tzv. hriešnikov.
V 24. verši Ježiš odpovie učeníkom len ťažko pochopiteľnými slovami – prišiel som len za Izraelom, nie za pohanmi. Akoby pritakával učeníkom, zároveň je to skúška pre ženu, pokiaľ jeho slová mierené na učeníkov, počula. Odíde? Bude stále veriť, že má pred sebou syna Dávidovho, ktorý prišiel za všetkými ľuďmi?
Pokiaľ bol Ježiš skutočne poslaný len k Izraelu, potom preč od ženy! Lenže to protirečí iným jeho výrokom a textom. Ježiš prišiel pre celý svet, veľké poslanie sa neobmedzuje len na Izrael, prológ Jána hovorí, že to boli práve jeho vlastní, ktorí ho neprijali, zároveň že sa stal svetlom pre všetkých ľudí.
Nakoniec neskoršie i učeníci šíria evanjelium práve medzi pohanmi. Ježiš svojou odpoveďou zrejme verbalizuje absurdný postoj učeníkov a tým šokuje. Niekto jeho odpoveď vyložil takto: „Viem, že by ste boli radi, keby som svoju službu obmedzil len na Izrael. Pokúsim sa teda vysloviť nahlas, kam vaša teológia vedie. Vedie k záveru, že dávam ruky preč od pohanov“. Je to podobné, ako keď by rástol náš zbor, a niektorí by si sťažovali, že sa už nepoznáme a hovorili by niečo v zmysle fajn, tak nad dvere kostola dáme nadpis: novým ľuďom vstup zakázaný. Na absurdné námietky, že nových ľudí je veľa,
odpoviete absurdným záverom: Tak ich medzi nás nepustíme.
Opäť vidíme, že učeníci majú tendenciu podobne ako cirkev sa zakriviť do seba, zabudnúť na veľké poslanie.
Teraz prichádza ďalšie kolo, kedy sa žena klania Ježišovi a prosí o zľutovanie. Ježiš vo svojej odpovedi prirovnáva pohanov ku psom, čo bolo dosť urážajúce. Ježiš to len trochu zmäkčuje, keď používa slovo šteňatám. Otázka je, či chce uraziť ženu alebo dať lekciu učeníkom, keď im hovorí, „viem, že si o pohanoch myslíte, že to sú psi a že chcete, aby som sa podľa toho k nim choval. A vidíte, kam tento váš postoj vedie. Poznáte príbeh Eliáša, ktorý pohanskej žene pomohol, poznáte príkazy Písma o ochrane vdov a slabých, napriek tomu sa jej chcete zbaviť. Páči sa vám to?“ Zároveň ale Ježiš i ženu skúša. Žena obstojí a odpovedá.
Jej odpoveď je geniálna a má v sebe i kus humoru. Áno, viem, že v očiach židov som ako šteňa alebo pes, ale i na psov sa na konci hostiny dostane. Si stále môj pán, viem, že dokážeš uzdraviť moju dcéru a že i pre mňa zostane niečo z tvojho požehnania. Teraz príde Ježišova odpoveď, ktorá je fackou učeníkom. Žena pohanka, ktorú chceli vyhodiť sa stáva príkladom viery. Žena prejavila tri kľúčové vlastnosti. Hlbokú dôveru, že i odrobinka Ježišovho požehnania môže uzdraviť jej dcéru, pokoru, že zniesla to, že bola daná na miesto psa, a múdrosť tým, ako skvelo odpovedala.
Čo si z príbehu vziať pre seba? Podobne ako učeníci sme v nebezpečenstve istého uzavretia sa do seba. Ľudia ako žena Kanaánka nám komplikujú život. Nezapadajú medzi nás, nepoznáme ich… zároveň cirkev, kde je prítomný Ježiš, bude priťahovať, tak ako priťahoval Ježiš. Lenže tým si bude komplikovať život. Chceme to? Chceme medzi seba týchto ľudí?
Žena ide za Ježišom i cez prekážky. Áno, ide o jej dieťa. Prekonáva poníženie, spoločenské predsudky, nepochopenie. Zároveň mu dôveruje, a preto sa ničím nenechá odradiť. Tým je pre nás inšpiráciou a vzorom.
Chcel by som sa ešte zastaviť nad Ježišovými odpoveďami. Niekedy z Ježiša robíme akéhosi sladkého vše objímajúceho dobráka. Lenže tu napriek všetkému čo som povedal, Ježišove odpovede sú drsné. Tu je potrebné vnímať kontext jeho slov.
Je totiž veľký rozdiel medzi tým, keď je niekto hrubý a tým, keď niekto hovorí veci tak, aby niečo zdôraznil. Ježiš v tomto príbehu volí silné slová, vďaka ktorým učeníci dostávajú lekciu, ktorú potrebovali, aby sa zbavili svojej predpojatosti. Bez toho by totiž nemohli neskoršie naplniť poslanie, ktoré im Ježiš zveril. Presne za ľuďmi, ako bola táto žena, totiž pôjdu. A ľudia ako táto žena sa neskoršie stanú tým, čím sa stala ona – príkladmi pevnej dôvery v Krista Ježiša.
Napriek tomu, čo som, mi aj tak vŕta hlavou, prečo Ježiš so ženou jednal tak ako jednal. A popravde úplnú odpoveď nepoznám. Len viem, že Ježiš s ľuďmi jednal priamo a že tí, ktorí to s ním mysleli vážne, to neodradilo na rozdiel od iných, ktorí sa rozhodli žiť v sebaklame o sebe i o ňom. Ktorí nechceli veriť v Ježiša, ale vo svoju predstavu o Ježišovi. A tak by som prial nám všetkým, aby sme volili tú prvú cestu. Niekedy štipne, ale je to tá správna cesta. Amen.
Modlime sa:
Náš Pane, Ježiši Kriste, prichádzame k Tebe v biede a súžení keď si nevieme rady, s prosbou v dôvere a nádeji, že u Teba je pomoc a záchrana. Prosíme Ťa, vzhliadni na nás a skloň sa k nám, lebo nemáme iného záchrancu a pomocníka. Vieme, že aj keď skúška podrobuješ našu vieru, zasľúbil si, že nezahasíš tlejúcu iskru a nalomenú trstinu nedolomíš. pomáhaj nám, prosíme, vo všetkých našich ťažkostiach, keď voláme: Otče nás.....
