Veľkonočný pondelok: 13.4.2020
Na ceste do Emauz
13 A hľa, v ten istý deň išli z nich dvaja do mestečka, vzdialeného od Jeruzalema na šesťdesiat honov, ktoré sa volalo Emauzy. 14 A zhovárali sa o všetkom, čo sa stalo. 15 Ako sa tak zhovárali a navzájom dotazovali, priblížil sa k nim aj sám Ježiš a šiel s nimi. 16 Ale ich oči boli zdržiavané, aby Ho nepoznali. 17 Povedal im: Čo je to, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou? A oni sa zastavili smutní. 18 Jeden z nich, menom Kleofáš, Mu odpovedal: Ty si zrejme jediný z tých, ktorí sú v Jeruzaleme, a nevieš, čo sa v ňom po tieto dni stalo. 19 Opýtal sa: A čo? Odpovedali Mu: Čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol muž prorok, mocný v skutkoch a slovách pred Bohom a pred všetkým ľudom, 20 ako Ho veľkňazi a naši poprední mužovia dali odsúdiť na smrť a ukrižovať. 21 A my sme dúfali, že On vykúpi Izrael, ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. 22 A naplnili nás úžasom aj niektoré ženy spomedzi našich, ktoré na svitaní boli pri hrobe, 23 a keď nenašli Jeho telo, prišli a povedali, že sa im aj anjeli zjavili, ktorí hovoria, že žije. 24 I niektorí z našich odišli ku hrobu a našli ho tak, ako aj ženy povedali, ale Jeho nevideli. 25 On im povedal: Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! 26 Či to Kristus nemusel pretrpieť a (tak) vojsť do svojej slávy? 27 Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom. 28 Vtom sa priblížili k mestečku, do ktorého šli, a On sa tváril, že ide ďalej. 29 Ale zdržiavali Ho: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. 30 A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. 31 Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. 32 I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? 33 A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi. 34 Títo hovorili: Vskutku, vstal Pán a ukázal sa Šimonovi. 35 Vyrozprávali aj oni, čo sa stalo na ceste, a ako Ho poznali podľa lámania chleba. ( L 24, 13 – 35)
V našich životoch niekedy dochádza k udalostiam, ktoré sú Božím zachraňujúcim konaním. Konkrétna podoba Božieho konania však na nás pôsobí desivo. Dokonca nabúrava našu vieru v Ježiša Krista. Teda našu vieru s dôrazom na slovo „našu“. Ide o naše chápanie viery v Krista, náš spôsob verenia. Vo svojom poňatí viery máme niekedy sklon predpisovať Bohu, kam až môže zájsť. A potom sa čudujeme, že sa Boh našich pomyselných predpisov nedrží. Napríklad sa dlho modlíme za obrátenie nejakého človeka. A keď sa veci konečne dajú do pohybu správnym smerom, je to ako keby sa dial pravý opak toho, za čo sme prosili. Dotyčný niekam na dlhú dobu odcestuje. Možno niekam, kde ani nie je žiadny zbor. Pritom práve tam stretne kohosi, kto ho vo viere zásadne ovplyvní. Alebo tam prežije niečo, čo ho posunie bližšie ku Kristovi. Pre nás ale môže byť kríž v tom, že sme si to práve takto nepredstavovali. Potrebujeme sa s tým vnútorne vyrovnávať. Inokedy sa modlíme za duchovnú obnovu zboru či cirkvi. Boh uvedie veci zreteľne do pohybu. Sme ale vyvedení z miery Božím spôsobom uskutočňovania Jeho myšlienok. Konkrétne udalosti v našich životoch či v životoch ostatných nás v takých chvíľach môžu zaskočiť. Vedeli sme, že to nebude ľahké; že bude asi i potrebné, aby sme zmenili spôsob života. Ale nedokázali sme si to do všetkých dôsledkov predstaviť. Pútnici na ceste do Emauz si nedokázali predstaviť, že by Ježiš mal zomrieť. Svoju smrť i vzkriesenie predpovedal síce Ježiš svojim učeníkom niekoľkokrát (napr. L 9, 21 – 27. 41b – 45; 18, 31 – 34). Učeníci však stále nechápali. A keď potom bol Ježiš skutočne ukrižovaný, boli tým zaskočení. Takto predsa spása nemohla vyzerať. Ich poňatie viery v Mesiáša niečo také nepripúšťalo. Toho istého dňa, keď boli dvaja učeníci na ceste do Emauz, prišli skoro ráno niektoré ženy k Ježišovmu hrobu, jeho telo tam ale nebolo. Dokonca uvideli anjelov, ktorí im zvestovali, že Ježiš vstal z mŕtvych. O všetkom povedali učeníkom (viď L 24, 1 – 12). Obaja učeníci o tom vedeli, ale nijako zvlášť ich to nepovzbudilo. Aj im pravdepodobne pripadalo rozprávanie žien ako nezmysel a neverili mu. K nám tiež doľahla zvesť o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša. Väčšinou nám snáď nerobí ťažkosti veriť, že Ježiš kedysi vstal z mŕtvych. Nebýva však pre nás vždy samozrejmé počítať so živým Ježišom, ktorý koná tu a teraz. Po ceste do Emauz naši dvaja pútnici rozoberali nedávne udalosti i zvesti. Netušili pritom, že ich čaká stretnutie, ktoré úplne zmení ich životy. K pútnikom sa na ceste pripojil sám Ježiš, ale nepoznali ho. Neznámy sa ich hneď pýtal, o čom sa rozprávajú . I my si takto niekedy rozprávame – pretriasame svoje sklamania, pochybnosti a zmätok. Oni mu vtedy všetko vyrozprávali. Ježiš samozrejme všetko vedel. Rovnako i dnes vie presne, kde sa každý z nás práve nachádza a čo s nami práve vnútorne hýbe. Nech už mu o sebe hovoríme čokoľvek, nikdy ho neinformujeme. Len sa mu otvárame. Na našich „ cestách do Emauz “ sa k nám Ježiš vždy pridáva. Zaujíma sa o našu aktuálnu situáciu. A my mu môžeme všetko vyrozprávať tak, ako to s nami v skutočnosti je. Keď spolu dvaja kresťania rozoberajú svoje ťažkosti, nemusia hovoriť len spolu, môžu hovoriť i s Kristom. Keď v našich hlavách prebiehajú všelijaké dialógy (niekedy ide o vymyslené rozhovory s ľuďmi, ktorí nás naštvali), môžeme do nich vedome vpustiť tiež Ježiša Krista. Môžeme mu o všetkom povedať v modlitbe. Tým dvom vtedy Kristus za pomoci Písma dokazoval, že jeho ukrižovanie nebolo ničím neobvyklým (viď napr. Iz 53). V jeho slovách bolo pritom i určité napomenutie. Poznali biblické proroctvá, takže sa vlastne ani nemali diviť tomu, akú malo naplnenie oných proroctiev podobu. Ježiš ich ale nijako neodsudzoval a trpezlivo im vysvetľoval, že z Božieho hľadiska je všetko v najlepšom poriadku. Tak nás povzbudzuje Duch svätý. Iste k tomu často používa verše z Biblie, ktoré nám pripomína. Niekedy ich pripomína počas našich rozhovorov a modlitieb. Niekedy nám napríklad hneď po prebudení príde na myseľ verš z Biblie, alebo duchovná pieseň. Prichádza k nám znovu nádej. „Ustarostenosť v srdci skľučuje človeka, ale dobré slovo mu spôsobuje radosť. “ (Pr
12, 25). Keď prišli do cieľa cesty, Ježiš akoby chcel ísť ďalej. Bola tu i možnosť, že ho nepozvú domov a tým pádom nepoznajú, kým v skutočnosti je. Mohli sa rozlúčiť a poďakovať za pekné uvažovanie nad Bibliou. Alebo mohli neznámeho pozvať ďalej. Urobili to druhé. Snáď v tom bolo niečo viac, než len prejav pohostinnosti. Tým pozvaním tiež prijímali to, čo neznámy hovoril. Uverili jeho slovám. Ich viera v Krista bola znovu prebudená k životu. Keď nás Duch svätý povzbudzuje slovami Písma, je dôležité, čo s tým urobíme. Prijmeme to? Zmeníme svoj prístup? Rozhodnutie je na nás. Môžeme sa nechať na chvíľu dojať a nechať Ježiša ísť. Alebo sa môžeme rozhodnúť, že budeme svoje ďalšie kroky stavať na tom, čo nám ukázal. Napríklad, že prestaneme riešiť ako problém niečo, čo Boh ako problém nevidí. Keď potom neskôr pri večeri Ježiš rozlomil chlieb, poznali ho. A i keď im vzápätí zmizol spred očí, malo to na nich ohromne povzbudivý účinok. Ešte v ten večer sa vrátili do Jeruzalema, aby ostatným učeníkom povedali o svojom stretnutí so Vzkrieseným. Ježiš obrátil ich zármutok v radosť. Z dvoch skleslých ľudí urobil radostných svedkov svojho vzkriesenie. Rovnakú vec dokáže Ježiš urobiť i s každým z nás! Amen.
Modlitba: Pane Ježiši Kriste, prebuď nás dnes ráno. Daj nám oči, ktoré vidia a srdce, ktoré horí. Daj nám túžbu slúžiť a hovoriť svetu, že náš Pán je živý. Vieme, že žiješ, pretože si nás vzkriesil, keď sme boli mŕtvy vo svojich vinách a hriechoch a dal nám nový život. Prosíme, veď nás, aby sme žili ako Tí, ktorí Ti patria, k Tvojej sláve. Amen.
