2. nedeľa po Veľkej noci

 

text kázne vo formáte .doc

2. nedeľa po Veľkej noci, 26.04.2020

 

Pane Bože, Ty si vždy iný, než čakáme. Keď sa dôsledne vydáme cestou spravodlivosti, ty sa raduješ s tými, ktorí zlyhali a zahrnuješ láskou tých, ktorí sa evidentne nemajú čím chváliť. Keď ideme láskavou cestou odpustenia, narazíme na tvoje slovo ostré ako britva, ktoré jasne odhaľuje vinu, nedovolí uhnúť a jatrí svedomie. Keď čakáme nejaký zázrak, mocný zásah zhora, ty pred nami visíš na kríži a nikto ťa neprichádza sňať. Keď sa zmierime s realitou a nič viac než, čo je v našich silách, už nečakáme, ty ukrižovaný, pochovaný a vzkriesený zase prekvapivo kriesiš našu dôveru a nádej a otváraš dvere pre odpísané možnosti. Vždy tomu nerozumieme, ale tušíme, že je to pre našu slobodu, že je nám to na dobré, aby sme sa neuzavreli len do svojich obzorov, kde nebude dosť miesta pre skutočnú ľudskosť a vernosť. Ďakujeme ti, že nás stále vyvádzaš z miery. A prosíme ťa, pomôž nám, nech sa o to vlastnou túžbou po istote nepripravíme. Nech z tvojho posolstva neurobíme samozrejmosť, ktorá nás už ničím neprekvapí. Posilňuj našu dôveru, aby sme nehľadali len to, čo nám dá za pravdu, aby sme zostali otvorení pre tvoje oslovenie a vedenie, pre tvoje kráľovstvo. Amen.

 

Zdrojom viery, lásky a nádeje nám dnes budú slová z evanjelia podľa Jána, z 10. kapitoly prvých 14 veršov:

 

1 Veru, veru vám hovorím: Kto nevchádza do ovčinca dvermi, ale inokade prelieza, je zlodej a lotor. 2 Kto však dvermi vchádza, je pastier oviec. 3 Tomu vrátnik otvára, ovce počúvajú jeho hlas, a on volá po mene svoje ovce a vyvádza ich. 4 Keď vyženie všetky svoje ovce, ide pred nimi a ovce ho nasledujú, pretože poznajú jeho hlas; 5 cudzieho však nebudú nasledovať, ale utečú od neho, pretože nepoznajú hlas cudzích (ľudí). 6 Ježiš im povedal toto prirovnanie, ale oni nerozumeli, čo im hovoril. 7 I povedal im Ježiš znova: Veru, veru vám hovorím: Ja som dvere k ovciam. 8 Tí, čo prišli predo mnou, sú samí zlodeji a lotri, ale ovce ich neposlúchali. 9 Ja som dvere. Keď cezo mňa vojde niekto, bude spasený; vojde i vyjde a nájde pastvu. 10 Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a hubil; a ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere! 11 Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce. 12 Nájomník a ten, čo nie je pastier, a ovce nie sú jeho, (keď) vidí prichádzať vlka, opúšťa ovce a uteká, a vlk ich chytá a rozháňa; 13 nájomník uteká, pretože je nájomník, a nedbá o ovce. 14 Ja som dobrý pastier: poznám svoje a mňa poznajú moje... (J 10. 1 – 14).

 

Predstavte si, že o vás poviem, že ste stádo alebo, že sa chováte ako ovce. Alebo prídem za niekým z vás osobne a poviem vám, že u vás pozorujem mentalitu stáda. Asi by vás to urazilo. Zakladáme si na svojej nezávislosti, sme od malička vyučovaní, že si máme robiť vlastné úsudky a že nemáme podliehať tlaku okolia. A tvárou v tvár tejto realite v texte vidíme obraz pastiera, ktorým je Ježiš – čo by nám ešte nevadilo, ale vzápätí i obraz oviec, ku ktorým sú prirovnávaní jeho nasledovníci. To je trochu silné tvrdenie pre človeka žijúceho v Európe v 21 storočí. My totiž žiadne stádo nie sme a rovnako tak nie sme žiadne ovce. Rovnako tak nikto nechce chodiť do cirkvi, ktorá pripomína stádo oviec.

Poďme sa ale spoločne pozrieť na tento text podrobnejšie a skúsme v ňom hľadať niečo pre naše životy.

Kľúčová osoba v tomto texte je osoba pastiera, ku ktorej je prirovnávaný Ježiš. Dnes by sme ho možno prirovnali k dobrému IT, ale Biblia bola písaná v inej dobe, zároveň ľudské pokolenie sa nezmenilo a Ježiš tiež nie. Preto i dnes sú slová o pastierovi aktuálne. Poďme si teda Ježiša predstaviť práve na pozadí tohto podobenstva. Zároveň by som bol rád, keby i tí, ktorí si myslia, že Ježiša poznajú, skúsili v tomto texte nájsť niečo nové, inšpirujúce, prekvapujúce a hlavne použiteľné do života. Prvá zmienka je, že na rozdiel od zlodeja pastier vchádza dverami. Veľmi obyčajné tvrdenie. Akoby naviac. O tom, že niekto prišiel dverami, sa obyčajne nepíše. Píše sa o tom, keď niekto vykopol dvere, prerazil strechu, vysadil dvere z pántov, inými slovami keď šokoval. Podobne ako zlodej, o ktorom tu čítame a ktorý  šokoval ovce tým, že zrazu zoskočí z plota, ktorý preliezol. Dnes platí, že reklama predáva. A predáva preto, že šokuje, že je neobvyklá, že púta pozornosť. A tak i my ako generácia žijúca medzi svetielkujúcimi bannermi, reklamami sme upútavaní tým, čo nás šokuje, čo strhne našu pozornosť, čo je hlasité, šokujúce, svetielkujúce, fascinujúce, bombastické. Nakoniec existujú reklamné agentúry a reklamní špecialisti, ktorí sa zameriavajú nie na to, ako predať pravdivú informáciu, ale ak predať akúkoľvek informáciu. Nejde o to, ČO sa predáva, ale AKO sa to či ono predáva. A akýkoľvek spôsob, ktorý sa dostane ku spotrebiteľovi alebo k zákazníkovi je dobrý.

Lenže Ježiš prichádza v tomto texte celkom inak – nešokuje, prichádza pokojne, nepotrebuje fascinovať ľudí svojou silou a mocou. Toto platilo kedysi a toto platí i dnes. Prichádza za tebou, za mnou pokojne. Bez veľkých a bombastických fráz a zaručených metód, ako si získať klientelu.

Druhá vec, ktorú na pastierovi vidíme je, že – ich volá  menom. Niekedy mi napadlo pri deťoch z Ázie, ako ich môžu rodičia poznať. Pre Európana sú všetky veľmi podobné. A ešte viac to platí pri ovciach lebo na prvý pohľad vyzerajú úplne rovnako. Napriek  ich pastier pozná menom, my by sme  povedali osobne. Naviac je tu zmienka, že až keď sú všetky ovce vonku, pastier sa s nimi vydá na cestu. Možno si niekto vyvedenie na pastvu predstavoval tak, že pastier vletí do ovčinca, prederie sa čo najďalej odo dverí a potom zozadu začne kričať a strkať do oviec, aby so sebou pohli, vybehli von a pokračovali v chôdzi alebo lepšie v behu smer pastva. Volať ich menom, čakať na nich je ako v nejakej ovčej psychoterapeutickej liečebni. Alebo platí, že do psychoterapeutickej liečebne niekedy vďaka svojmu životnému štýlu patríme aj my. Ježiš tým, že zdôrazňuje, že pozná ovce po mene, pozná každého z nás osobne a že nás nevníma ako stádo alebo ako bezmennú masu. Zároveň že nás nechce strhať. Všimnime si, že v textu je, že pred ovcami kráča, nie beží. Celý obraz nás má upokojiť, kedy ono upokojenie nie je vykreslené tým, že ovce nič nerobia, ale že sú blízko pastierovi, ktorému dôverujú. Všimnime si, že v texte čítame o počutí hlasu, nie  o tom, že ovce pastiera vidia. A nie len to, ovce rozpoznajú hlas pastiera od hlasu niekoho cudzieho. A o to ide – poznať Boží hlas medzi mnohými inými hlasmi, ktoré si nárokujú našu pozornosť. Nejde o stav halucinácie, ale o snahu a túžbu porozumieť Pánu Bohu. Zároveň aby som naslúchal Bohu, potrebujem niekedy zvoľniť a zároveň byť ochotný Boha počuť. Nie je snáď táto koronadoba na toto naslúchanie Bohu vhodná?!

Keď čítame text pozorne, zistíme, že pri učeníkoch nastalo niečo, čo kazatelia ale i učitelia poznajú veľmi dobre. Ježiš im oznámi to, čo sa vám pokúšam oznámiť i ja a zrazu príde reakcia: „Oni však nepochopili, čo im chcel povedať“. V takejto situácii môžete svoje vyučovanie ukončiť s tým, že vaši poslucháči nie sú hodní vášho geniálneho vyučovania, pretože sú

zadebnení alebo hlúpi alebo sa rozhodnúť pre to, čo vidíme u Ježiša: „Povedal im teda Ježiš znova“. Možno nám niečo ohľadne viery nedocvaklo, niečo znie divne, niečomu nerozumieme, s niečím zápasíme, niečo presne nechápeme, občas nám nepasuje, čo hovorí ten na kazateľni, avšak v texte čítame, že Ježiš im to povedal znova. Trochu inými slovami, ale znova. Ukazuje to na Ježiša, ktorý má s našimi otázkami, zápasmi, neistotami trpezlivosť a ktorý je tu i pre tých, ktorí opakovanie nepotrebujú, ale rovnako tak pre tých, ktorí to potrebujú znova a niekedy znova a znova.

Ježiš opakuje svoje podobenstvo a prirovnáva sa k pastierovi, ktorý nielen vedie – tak ako to už bolo povedané, ale ktorý dáva svoj život za ovce a ktorý na rozdiel od zlého pastiera, ktorý keď príde nebezpečenstvo, ovce ponecháva svojmu osudu, s ovcami zostane a obetuje sa za nich. Tu Ježiš hovorí o svojej smrti na kríži, keď sa obetoval za našu neposlušnosť, zároveň ale ukazuje i na to, že, ako dobrý pastier ide s nami vo všetkých okolnostiach života, v ktorých sa nachádzame – pokiaľ ho necháme do nich vstupovať.

Asi ste toto počuli tisíc-krát… lenže dáva zmysel, aby sa človek obetoval za zviera? V SZ to bolo opačne, obetovali sa zvieratá za človeka. V judaizme sa odpúšťa človeku, ktorý sa polepšil, napravil a ktorý žije lepší život a tiež tomu, kto priniesol za seba  obeť zmierenia v podobe ovečky alebo iného obetného zvieraťa. Lenže tu na miesto obetného zvieraťa prichádza pastier – teda Ježiš. Prečo? Pretože nás Boh miluje. Francúzska veľkonočná liturgia hovorí: Božia láska je bláznovstvo. Ježiš totiž žije pre tých, v ktorých láska zomrela. Zomrel, aby jeho vrahovia mohli žiť.

V podobenstve o dobrom pastierovi, ktorý sa obetuje za ovce, môžeme zahliadnuť, ako starý náboženský obraz pomstychtivého a žiarlivého Boha v Ježišovi Kristovi ustupuje Bohu viery, ktorému záleží na ľuďoch. Tento Boh sa rozhodol medzi nami prebývať. Ježiš ukázal Boha, ktorý neberie, ale dáva, neutlačuje, ale pozdvihuje, ktorý nezraňuje, ale uzdravuje. Je to Boh, ktorý odpúšťa, miesto toho, aby odsudzoval, oslobodzuje, namiesto toho, aby trestal. Beda tým, ktorí vznášajú požiadavky, utláčajú, zraňujú a trestajú v jeho mene. Dá sa o nich povedať iba to, že Ježiša vlastne nepoznajú.

Možno si poviete, ale to je strašne lacné, to je lacná milosť, to je strašne zneužiteľné. Áno, máte pravdu. Zároveň ten, kto skutočne miluje, takto neuvažuje. Dobre to vystihol Aurelius Augustin, mysliteľ žijúci vo 4 storočí slovami: Priveďte mi zamilovaného, ten pochopí, o čom hovorím. Priveďte

mi túžiaceho, hladného, priveďte mi človeka, ktorý na tejto púšti žízni a túži po prameni večnej zeme. Ten mi porozumie. Pokiaľ mám ale hovoriť k človeku chladnému, potom vôbec nepochopí, čo mu chcem povedať.  

A potom je tu ešte tretí dôležitý prvok. Ovce nasledujú pastiera. Toto je predpoklad, aby došli na dobrú pastvu, aby o nich bolo povedané, že budú mať život v hojnosti. Keď sa pozerám na niektoré moderné výchovné trendy, potom vnímam snahu vidieť dieťa ako partnera. Aj vo vyučovacom procese v školách je  tento trend vidieť. Milý pán učiteľ si fajn, ale si iba partner a nejako sa teda musíme dohodnúť. Tento postoj sa prenáša i do kresťanstva. Boh sa nám v Ježišovi stáva nám rovným partnerom a spoločne sa poradíme, čo by tak pre mňa bolo najlepšie. Lenže toto nie je pravdivý obraz Ježiša ani kresťanstva. Pastier totiž ide pred svojim stádom a to mu dôveruje, že on vie, kam ide. Niekedy vysvetľuje, niekedy nie. Na niekoľkých miestach v NZ čítame, že za Ježišom prichádzali ľudia a chceli byť jeho učeníkmi a Ježiš ich odradzoval. V jadre jeho odpovedí bolo, že nasledovať ho nie je vždy cesta ružovým sadom, že to nie je ďalší z mnohých spôsobov, ako si skvalitniť život. Ľudia sa za ním vydávali nie kvôli šťastiu, ale kvôli nemu samotnému.

Jedným z najväčších paradoxov kresťanstva je, že poddanie sa Kristovi znamená víťazstvo. Pochopiteľne že toto je ťažké, pretože máme potrebu riadiť si svoje životy sami. Lenže Ježiš, rovnako ako pastier v tomto podobenstve nás učí dôvere. On vie kam ide a kam  vedie mňa. Niekedy jeho vedeniu rozumiem, niekedy nie, ale viem, že je dobrý a to mi stačí. A k nasledovaniu tohto dobrého pastiera pozývam každého z vás. Amen.

Modlime sa: Ježiši Kriste, náš Pane, ty si pastier a ochranca, ktorý od nás nikdy neutečie, ktorý nás neopustí v žiadnej núdzi, v žiadnom nebezpečenstve. Pastier, ktorý sa o nás staral a postará – i v čase, kedy sa my sami nebudeme môcť postarať. Prosíme, prebúdzaj tiež v nás starostlivosť o tých, ktorí sú na tom horšie než my, odvahu približovať sa v láske k ľuďom, od ktorých sa ostatní skôr vzďaľujú. Amen.

 

Prijmite požehnanie: 20 Boh pokoja však, ktorý vzkriesil z mŕtvych Pastiera oviec, veľkého krvou večnej zmluvy, nášho Pána Ježiša, 21 nech vás utvrdí v každom dobre, aby ste splnili Jeho vôľu, a nech spôsobí v nás skrze Ježiša Krista, čo Mu je milé. Jemu sláva na veky vekov.

Amen.

 

Undefined