Pamiatka reformácie 2020
„...zo skutkov zákona nebude ospravedlnený pred Ním ani jeden človek, lebo zo zákona je poznanie hriechu. 21 Ale teraz sa bez zákona zjavila spravodlivosť Božia, ktorú dosvedčujú zákon i proroci, 22 a to spravodlivosť Božia z viery v Ježiša Krista všetkým veriacim; lebo niet rozdielu: 23 Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej, 24 ale ospravedlňovaní sú zadarmo z Jeho milosti skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi, 25 ktorého Boh dal ako prostriedok zmierenia skrze vieru, v Jeho krvi, aby dosvedčil svoju spravodlivosť prehliadnutím hriechov páchaných predtým, 26 v čase Božej zhovievavosti, aby tak dosvedčil svoju spravodlivosť v terajšom čase, aby On bol spravodlivý a ospravedlnil toho, kto verí v Ježiša. 27 Kde je teda chvastanie? Je vylúčené! Akým zákonom? Zákonom skutkov? Nie, naopak, zákonom viery. 28 Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona.“
R 3,20 – 28
Bratia a sestry, Pamiatka reformácie sa pripomína už od roku 1567 a od roku 1717 má i svoj konkrétny dátum, totiž 31. október. Udalosť, ktorá jej dala vznik sa ale stala už v roku 1517. Vtedy Martin Luther pred sviatkom všetkých svätých pribil na dvere kostola vo Wittenbergu 95 polemických téz, ktoré sa skoro rozšírili a stali sa podnetom reformačného hnutia v celej Európe.
V evanjeliu Ježiš varuje pred pokrytectvom, ktoré stavia pomníky prorokom, a pritom tých súčasných zároveň prenasleduje. Preto je, myslím, veľmi dôležité dobre si uvedomiť, o čo vtedy išlo, aby sme nekonali podobne.
Aby sme „Pamiatku reformácie“ neslávili len ako sebapotvrdenie nás protestantov, chcem najprv pripomenúť, že Martin Luther v dobe, kedy svoje tézy spísal, bol pravoverný rímsky katolík, augustínsky mních, ktorý prednášal teológiu na univerzite vo Witttenbergu a rozhodne sa dištancoval napríklad od husitov. Až o tri roky neskoršie pri diskusii v Lipsku, keď ho jeho protivníci obvinili, že pokračuje v bludoch Jána Husa a on si počas prestávky prečítal protokol z Kostnice, musel im s prekvapením dať za pravdu a prihlásil sa k českej reformácii. Ale jeho pochopenie evanjelia a života z viery nebolo dielom nejakej konfesijnej vyhranenosti. Došiel k nemu na základe Písma a štúdie cirkevných otcov, napr sv. Augustína. O tento spoločný základ ide – o dôveru, že nás, bez rozdielu vyznania môže doviesť k pravde a ku slobode.
Obvykle sa tiež traduje, že Luther vystúpil proti kupčeniu s odpustkami. Pravda je, že predaj odpustkov bol asi konkrétnym podnetom pre napísanie jeho téz. Dialo sa pri ňom skutočne mnoho zlého. Vtedy nimi síce už neboli financované pápežské vojny, ale dostavba chrámu svätého Petra v Ríme, avšak moháčsky arcibiskup dúfal, že z nich uhradí i svoj dlh u finančníka Fugera, ktorý urobil, aby si svoje biskupstvo mohol kúpiť. A praktiky dominikána Jána Tetzela, ktorý ich výber organizoval, boli skutočne hanebné. Neštítil sa citového vydierania, keď odpustky prezentoval ako prejav povinnej vďačnosti rodičom, ktorých duše tak budú vyslobodené z utrpenia v očistci. Jeho reklamné heslo „Obetuj pár grošíkov, vyslobodíš dušičku“ bolo skutočne diabolské. Rozhorčenie nad kupčením a finančnými machináciami však býva často skôr prejavom závisti, než viery a spravodlivosti. Ostatne u rovnakého finančníka mal vtedy dlh, kvôli zaisteniu svojho postavenia, i cisár Karol Habsburský.
Kritika Martina Luthera išla hlbšie a nebola v prvom rade o peniazoch. Keď dostal do rúk inštrukcie pre vyhlasovateľov odpustkov, s hrôzou strnul predovšetkým nad ich kupeckým poňatím pokánia, odpustenia hriechov a vlastne celého vzťahu k Bohu. A to je niečo, čo sa netýka len odpustkov, vtedajšej cirkvi alebo jednej konfesie. To sa môže týkať každého jedného z nás bez ohľadu na vyznanie a dokonca i pri tej najúprimnejšej a najdôslednejšej zbožnosti. Navonok totiž môže pôsobiť veľmi ušľachtilo.
Podstatou odpustkovej praxe bola myšlienka, že cirkev má v nebi akýsi poklad, nazhromaždený vďaka dobrým skutkom a zbožným výkonom mučeníkov a svätcov, z ktorého môže udeľovať – prípadne i za peniaze – tým, ktorým sa potrebnej kvality a spravodlivosti nedostáva, aby i oni boli vyslobodení zo zaslúženého trápenia a prijatí Bohom do večnej slávy. A i keď je nám možno táto konštrukcia už vzdialená, vychádza z toho, čo i dnes často samozrejme považujeme za samotný základ viery a spravodlivosti. Proste každému podľa jeho zásluh. Podmienkou toho, aby nás Boh prijal, sú určité kvality, poslušnosť, spravodlivosť a dobrota. Vo viere ide skrátka o to, čo máme splniť alebo akí máme byť, aby sme dosiahli ten zasľúbený cieľ, aby sme pred Bohom uspeli. Presne tak, ako to hovorí už v evanjeliu mládenec, ktorý prišiel za Ježišom: „Dobrý Majstre, čo mám robiť, aby som mal podiel na večnom živote?“ (Mt 19,16-22)
Lenže práve keď sa takto pýta, je jasné, že sa s Ježišom úplne míňa. Podmienenie cieľa určitým konaním sa nám síce môže javiť ako prirodzená a dôležitá motivácia, aby sa človek vôbec o niečo snažil. Ale evanjeliové rozprávanie ukazuje, čo s nami taká motivácia robí. Hoci Ježiš mládencovi hneď na začiatku hovorí, že nikto nie je dobrý, aby ho zo sústredenia na vlastné kvality a výkony vyviedol, on sa okolo nich stále točí. Hoci mu cituje prikázania z druhej poloviny desatora, aby ho upozornil, že ide o druhých, on myslí len na to, že to všetko od mladosti plnil. Rieši len seba, svoju poslušnosť a to, aký je vzorný. Inak to ani v zbožnosti, ktorá buduje na dobrých skutkoch, nejde. Musíme preukázať svoju dobrotu. A tak čím viac sa snažíme byť dobrí, tým viac sme zameraní len sami na seba. Z lásky sa mimovoľne stáva sebectvo. Možno ušľachtilé, možno zbožné, ale stále je to len sebectvo, v ktorom ide človeku v prvom rade o seba. A nezáleží pritom toľko na tom, čo považujeme za kritérium onej dobroty – či plnenie desatora, pokánie alebo obetavosť, v ktorej by sa jeden úplne rozdal. Pochopiť Ježišovu poslednú odpoveď mládencovi len tak, že obetavosť či chudoba je tou pravou podmienkou, ktorú musí človek splniť, aby si zaslúžil nebo, aby mal kapitál, ktorý bude v nebi platiť, je zásadný omyl. Ježiš mládenca naopak nabáda, aby sa tohto kapitálu vzdal a spoľahol sa na Boha. Potom až bude v jeho živote miesto, aby ho nasledoval.
Ono totiž nestačí vybrať si z Biblie len mravné kritéria, ušľachtilé zásady alebo prejavy zbožnosti a pripojiť ich jednoducho k nášmu bežnému pohľadu na život, v ktorom celkom automaticky predpokladáme, že je niečo za niečo. To sa potom i láska, pokora, obetavosť a spravodlivosť stanú len prostriedkom k tomu, ako niečo získať. A to je práve tá kupecká mentalita, ktorej sa Luther vo viere zhrozil a proti ktorej svoje tézy napísal.
Pretože vďaka sv. Augustínovi a hlavne vďaka apoštolovi Pavlovi a jeho listu Rímskym kresťanom poznal, že vo viere ide o omnoho
hlbšiu a zásadnejšiu zmenu, ktorá celý ľudský život i tie dobré skutky ukáže v úplne inom svetle.
Skutočným pokladom nie sú naše dobré skutky a zbožné výkony, ale evanjelium o Božej milosti. A nie sú ani prostriedkom k tomu, aby sme niečo dosiahli, pretože Boh pre našu spásu a nádej už všetko sám a len zo svojej dobroty a vernosti vykonal. „Sme ospravedlňovaní zadarmo“, píše apoštol Pavel, „jeho milosťou vykúpením v Kristovi Ježišovi…. Sme totiž presvedčení, že sa človek stáva spravodlivým vierou bez skutkov zákona.“ Dobré konanie nie je podmienkou, ktorú máme splniť, aby nás Boh prijal, aby sme si jeho lásku a priazeň zaslúžili. Je to úplne naopak. Až vtedy, keď sa s dôverou spoľahneme na jeho dobrotu, v ktorej pre nás všetko, čo je potrebné učinil, sme schopní konať dobre. Pretože potom už pritom nebudeme musieť myslieť na seba, na svoju dobrotu a spásu, ale skutočne na druhých.
A práve vtedy majú biblické prikázania a výzvy svoj zmysel. Potom už nebudú nástrojom našej sebastrednosti, ale lásky, ktorá je zmyslom zákona. Preto neskoršie Luther napísal: „To hlavné a základné na evanjeliu je výzva, aby si prijal a vyznal Krista ako jedinečný dar, ktorý ti Boh privlastnil, omnoho skôr, než v ňom snáď uvidíš vzor.“
Rozumejme dobre, bratia a sestry, dôvera v Božiu dobrotu, ktorú neskoršie reformácia vyjadrila heslom „Sola gratia“ – jedine milosťou – nevylučuje úsilie o spravodlivé a láskyplné vzťahy medzi ľuďmi. Ona nás pre nich oslobodzuje, aby neuviazlo v pasci zbožného sebectva. Martin Bucer, mladší Lutherov žiak, to vďačne vyjadril takto: „My, ktorí sme sa starali o veci svoje, teraz sa pre Krista staráme o to, čo je potrebou blížneho.“
To je tá sloboda, ktorá plynie z Božej milosti. O nej je dnešný sviatok reformácie, nie o tom či sme my tí dobrí.
Amen.