21. nedeľa po Trojici

 

 

21. nedeľa po Trojici, 1.11.2020

 

 

1 Potom bol židovský sviatok a Ježiš išiel do Jeruzalema. 2 V Jeruzaleme pri Ovčej bráne bolo jazero s hebrejským menom Betezda, s piatimi prístrešiami. 3 Mnoho chorých ležalo v nich slepých, chromých, vychradnutých ktorí čakali, až sa voda pohne, 4 lebo z času na čas anjel Pánov zostupoval na jazero a zvíril vodu; a ten, kto prvý vošiel do zvírenej vody, ozdravel, nech ho akákoľvek choroba trápila. 5 I bol tam človek tridsaťosem rokov chorý. 6 Keď ho Ježiš videl ležať a poznal, že je už dlhší čas chorý; spýtal sa ho: Chceš byť zdravý? 7 Odpovedal Mu chorý: Pane, nemám nikoho, kto by ma zaniesol do jazera, keď sa voda zvíri; a dokiaľ sám prídem tam, vstúpi iný predo mnou. 8 Povedal mu Ježiš: Vstaň, vezmi si lôžko a choď! 9 Ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil. A bola práve sobota. (J 5,1-8)

 

Ježiš žil a pôsobil prevažne na severe v odľahlej Galilei. Teraz je ale na ceste do Jeruzalema. Dôvod tejto návštevy? „Boli židovské sviatky“ (v. 1). Nepíše sa aké. V židovstve boli 3 sviatky, počas ktorých mali židia navštíviť Jeruzalem a sláviť ich spoločne. Boli to: Veľkonočné sviatky, Sviatky stánkov a Letnice. Zmyslom bolo iste osláviť Hospodina, ale dôležité na tom bolo, že tak židia mali činiť spoločne. Bola tak posilňovaná a zdôrazňovaná pospolitosť, spolupatričnosť, vedomie, že ľudia patria k sebe, i keď sa nepoznajú a žijú na rôznych miestach. Sviatkov sa zúčastňovali i židia žijúci v tzv. diaspore, teda mimo územia Izraela. Niektorí na sviatky prichádzali i z veľké vzdialenosti. Mohli aspoň na pár dní prežiť, že nie sú vykorenení, ale že majú spoločné základy, že patria k sebe, že sú jedným telom.

1. Zmena plánu

Hlavným Ježišovým zámerom bolo podieľať sa na oslavách jedného zo sviatkov (Niektorí myslia na sviatky stánkov). Avšak i keď to bol jeho hlavný zámer, vidíme, že mal priestor a bol otvorený nechať si do toho vstúpiť niečo, čo je tiež dôležité, ak nie ešte dôležitejšie. A je v tom vlastne taká drobná výzva pre nás. Väčšinou asi nechceme byť chaotický a snažíme sa aspoň trochu svoj život plánovať. Niekedy sa nám to darí lepšie, niekedy horšie. Áno, niekto je povahou bohém, ktorému vyhovuje nechať veci plynúť, nič veľa neplánovať a čakať, čo život prinesie. Ale to ide možno dokiaľ je človek slobodný a nemá rodinu alebo zodpovedné zamestnanie:). V normálnom živote sa bez istej miery plánovania nezaobídeme. A je to iste dôležité i pre vyrovnanú psychiku snažiť sa svoj život nejakým spôsobom usmerňovať a koordinovať. Avšak na druhej strane by určite nebolo dobré stať sa otrokmi svojho plánovania a organizovania. Všetko je nutné v nejakej vyváženej miere. Tak ako je dobré vedieť veci plánovať, je iste i dobré z plánov vedieť vystúpiť, upraviť ich, zmeniť, keď je to potrebné. Ježiš mal namierené do Jeruzalema, pravdepodobne i do chrámu a tam osláviť sviatky. Ale hneď pri jednej z mestských brán tento smer na nejakú dobu prerušil, pretože sa tam stretol s človekom. To v pláne určite nebolo. A predsa bolo dôležité plán zmeniť, alebo aspoň podržať, aby mohlo dôjsť k dôležitému stretnutiu. Je to vlastne pravý opak toho príbehu, ktorý Ježiš predložil v jednom zo svojich podobenstiev. Konkrétne v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi. V ňom čítame o tom, ako jeden človek cestoval z Jeruzalema do Jericha, bol prepadnutí zbojníkmi, ktorí ho okradli a zmlátili až bol polomŕtvy. Nechali ho tam ležať na ceste a zmizli. A teraz to podobenstvo sleduje rôzne postavy, ktoré idú okolo. Najprv ide okolo kňaz. Zraneného vidí, ale nezastaví sa, pokračuje ďalej. Nasleduje ho levíta, chrámový pomocník. Zachová sa úplne rovnako. Až ide okolo Samaritán (Samaritánov židia neznášali) a až ten sa zastaví, nemocného odvezie do hostinca, ošetrí ho a zanechá obnos peňazí na jeho ďalšiu liečbu. Nikde sa tam nehovorí, prečo „svätí mužovia“ kňaz a levíta zraneného obišli. Čitateľ si tam môže domyslieť čokoľvek. Báli sa, aby tiež neboli ozbíjaní? Alebo jednoducho šli za svojimi svätými povinnosťami a dotknúť sa možno už mŕtveho by ich znečistilo? Tak či onak rozhodli sa nezmeniť nič na svojom pláne pokračovať ďalej. Nech už ten dôvod bol akýkoľvek, cítime v tom iste čosi neľudské. A Ježiš to úmyselne vyhrotil, že túto nelichotivú úlohu prisúdil tým duchovným vzorom: kňaz a levíta – služobníci v chráme. Naopak tomu najopovrhovanejšiemu – nenávidenému Samaritánovi prisúdil Ježiš tvár človeka. Asi tým chcel naznačiť, že vôbec nezáleží na tom, akú úlohu človek vo svete a v spoločnosti hrá, nakoľko je považovaný za dôstojného alebo dokonca „svätého“, ale že vždy záleží na tom, či som človeku bratom. Len vtedy mám ľudskú tvár. Ježiš má namierené do Jeruzalema, do chrámu. Ale hneď pri bráne mesta sa zastaví. Prečo? Kvôli jednému nečakanému stretnutiu, kvôli jedinému človeku. Uchovajme si tento priestor v sebe aj my. Určite je dobré veci plánovať, ale je tiež dobré byť ochotný svoje plány aspoň na chvíľu odložiť alebo ich napríklad i úplne zmeniť, keď nám Pán Boh postaví do cesty niečo, čo by sme nemali opomenúť. Iste nie je to vždy ľahké, pretože núdze a potrebností je okolo nás veľmi mnoho. Pán Ježiš tiež nebol ženatý, nemal rodinu. Bolo by možno zaujímavé sledovať jeho službu ako ženáča a otca 4 detí:). Iste nie je v moci človeka pomôcť všetkým a všade. Nakoniec ale i sám Ježiš sa zastavil pri tom jednom, hoci tam čítame, že ich tam polihovalo veľké množstvo. I oni potrebovali pomoc. I keď sa Ježiš venoval celým zástupom a uzdravoval ich nemocných, predsa ani on neodstránil všetku núdzu a biedu sveta. A tak ani my iste nemôžeme pomáhať všetkým, ale napriek tomu by sme nemali rezignovať na milosrdenstvo. Možno to bude ľudsky obmedzené, každý máme svoje možnosti a hranice, ale nerezignujme na milosrdenstvo. Uchovajme si ten priestor nechať sa vyrušiť vo svojich plánoch.

 

2. Poznal, že je dlho nemocný

 

Ježiš nás v tom príbehu učí i tomu, čo by sme mohli nazvať všímavosťou. Čítame tam: „Ježiš videl, ako tam (ten človek) leží, a poznal, že je už dlho nemocný“ (v. 6). To že Ježiš niekoho uvidel nám asi znie trochu banálne. Čo je na tom zvláštne? Keď mu tam oči zablúdili, tak ho pochopiteľne uvidel. To je predsa prirodzené. Áno, ale iste i my máme skúsenosť s ním že medzi „uvidieť“ a „uvidieť“ môže byť ohromný rozdiel. Ten rozdiel je práve vo všímavosti, vnímavosti. Je množstvo veci, ktoré počas dňa vidíme, ale len menšej časti venujeme skutočnú pozornosť. Ono by to asi ani inak nešlo. Keby sme rovnako naliehavo a intenzívne vnímali každý vnem, asi by sme to nevydržali. A tak prirodzene filtrujeme vnemy. Mnoho z nich necháme jednoducho prebehnúť, ale viac sa nimi nezaoberáme. Sú to také prietokové vnemy – prešlo okolo modré auto, cez prechod šiel chodec, na oblohe je mrak atď. Potom sú ale veci, ktoré nás zaujmú, začneme im venovať pozornosť, začneme o nich premýšľať, prípadne nás nejako ovplyvňujú ku konaniu. Niekto nás o niečo požiada, zaujme nás myšlienka v knihe, scéna vo filme. To všetko sú celkom prirodzené deje. Možno ale stojí za to pokúsiť sa i svoju všímavosť nejak pestovať. Kdesi (už neviem kde – to je tá nevšímavosť:) som číta myšlienku, že ako ľudia niekedy letíme tým životom natoľko rýchlo, že ani nemáme priestor sa zastaviť a veci a udalosti skutočne

„uvidieť“, nejako ich skutočne vnímať. Ako by sme sa niekedy pohybovali v IC vlaku a život okolo prebiehal ako krajina za oknom. Iste, prílišné prehrabovanie sa vo veciach je na škodu, ale práve tak je škoda, keď naopak veci nevnímame, zvlášť tie dôležité veci. Ktoré sú to tie dôležité veci, ktoré máme „vidieť“? Iste medzi to budú patriť mená veci, ktoré sa týkajú našich vzťahov s druhými ľuďmi. Ježiš zdá sa si všímal predovšetkým ľudí. Keď ho učeníci raz upozornili na krásne chrámové stavby v Jeruzaleme, nijak zvlášť ho to nezaujalo: „Vidíte toto všetko? Amen, hovorím vám, že tu nezostane kameň na kameni, všetko bude rozmetané“ (Mt 24,2). Rozumejme, to určite nie je slovo proti vnímaniu krásy architektúry, alebo prírody alebo umenia. Ale predsa zrejme Ježišovi išlo na prvom mieste o vnímavosť voči druhému človeku. To sa iste s vnímavosťou napr. kultúry nevylučuje. Ale predsa niekto môže byť veľkým estétom a obdivovateľom umenia, a pritom byť neznesiteľným a krutým človekom. Vnímavosť voči ľuďom by mala zostať vždy na prvom mieste. Sú to v evanjeliách niekedy celkom drobné zmienky, že si Ježiš niekoho všimol. Ale sú veľmi dôležité, pretože sa v nich niečo odohralo. Napríklad Ježiš uvidel na brehu jazera bratov Jakuba a Jána a povolal ich za svojich učeníkov (Mt 4,21) alebo „Keď vystúpil, uvidel veľký zástup a bolo mu ich ľúto. I uzdravoval ich nemocných“ (Mt 14,14) alebo uvidel chudobnú vdovu, ktorá hádže do chrámovej pokladnice dve drobné mince. Dal ju za príklad všetkým (L 21,2-4). Sú to drobné, ale veľmi povzbudivé príklady. Ukazujú, že Ježiš bol dobrý pozorovateľ, že vnímal ľudí i to, čo prežívajú. Mal na to cit. Povzbudzuje nás to v tom, že Ježiš je taký i dnes. I dnes si všíma človeka, nás ľudí, i mňa a teba. Neobíde nás a neprejde okolo. Zastavuje sa pri nás a prináša nám Božiu blízkosť, dotyk Božej lásky, ktorá uzdravuje. I nám ukazuje smer. A povzbudzuje nás to i v tom, aby sme chceli byť tiež takí. Aby sme vedeli všímať si a vnímať jeden druhého. Nie je nutné ktovie čo. Ale nejako dať druhému človeku najavo, že ho neprehliadame, že ho vnímame, že stojí za povšimnutie. A tým, že druhého človeka vnímame, už ho zároveň i prijímame do svojho života.

 

3. Chceš byť zdravý?

 

Ježiš tomu človeku nakoniec priniesol i fyzické uzdravenie. Zázrak, znamenie. Ale nesmieme opomenúť, že oným zázrakom nebolo len to, že vstal, vzal svoje lôžko a začal chodiť. Menej nápadným, ale zato rovnako dôležitým zázrakom ale bolo práve to, že ten človek bol „videný“. Zveruje sa tam Ježišovi s bolestnou okolnosťou svojho života, ktorá pre neho bola možno ešte väčším utrpením než nemoc sama. Hovorí: „Pane, nemám nikoho, kto by ma odniesol do rybníka, akonáhle sa voda rozvíri. Než sa tam sám dostanem, iný ma predbehne“ (v. 7). Panovala tam viera, že keď sa raz za čas voda rybníka rozvírila, prvý, kto tam vstúpi, bude uzdravený. Áno, sú to tie praktické okolnosti – nemá mi kto pomôcť dostať sa do rybníka, vždy sa nájde niekto, kto ma predbehne. Ale to ešte bolestnejšie je jednoducho to oznámenie: Nemám nikoho. To je skutočné trápenie, a určite nielen kvôli tým praktickým problémom, ako sa dostať do rybníka. Nemať nikoho je nesmierne ťažké. Všade okolo je množstvo ľudí, ale ja napriek tomu nemám nikoho. Preto bolo tak uzdravujúce nielen to finálne uzdravenie tela, ale tiež práve tá všímavosť. Už len tým, že si ho Ježiš všimol, ho vlastne uzdravoval, vyťahoval ho z hlbín osamelosti, čo je hrozná nemoc, práve tak ako paralýza tela, ak nie ešte horšia. Tým, že si všimneme osamelého človeka, navraciame ho do života. Možno na chvíľu, ale predsa. Možno nie je v našich silách odstraňovať paralýzy tela, ale celkom iste i my môžeme urobiť niečo pre liečbu osamelosti – tým liekom je všímavosť, láskavosť, podpora, povzbudenie, modlitba. A pokiaľ sa cítime osamelo my sami, nemusíme tiež len čakať, až sa niekto ozve. Môžeme byť sami aktívni a ozvať sa niekomu inému. Možno niekomu, kto je ešte osamelejší než my sami. Ktosi povedal, že najlepším liekom proti zádumčivosti a skleslosti je začať niečo poriadne robiť. V dnešnej dobe panuje pravda množstvo obmedzení. Ale predsa sú možné kontakty ľudí aspoň na diaľku. Každý predsa máme minimálne telefón, väčšina počítač s internetom… Dá sa to využiť. Proste nejako si dať najavo, že sme na seba nezabudli, že o sebe vieme, že na seba myslíme. Najlepšie je to povedať niekomu konkrétne a celkom osobne – hoci na diaľku. Tak teda majme priestor pre milosrdenstvo. Majme priestor pre všímavosť.

AMEN

Undefined
Priloha: