Tretia nedeľa pred koncom cirkevného roka, 08.11.2020
1 Mojžišova 15
Bratia a sestry, prežívame stiesnenú situáciu. Epidémia u nás naberá rozmery, aké sme nezažili. Čísla nakazených stále stúpajú. Mimoriadne opatrenia sa z dňa na deň sprísňujú, a napriek tomu sa ju nedarí zastaviť. Uisťovanie politikov, že sú len dočasné, už nemožno brať vážne. Núdzový stav sa predlžuje. Existenčná neistota stúpa. A dotýka sa nás osobne. Každý už má vo svojom bezprostrednom okolí niekoho nakazeného. Niet sa čo čudovať, že rastú obavy a šíri sa strach. Bez COVID certifikátu vás nepustia do predajne s obuvou, banky či nákupného centra. Ľudia majú strach a preto obmedzujú všetky kontakty. Zdá sa, že Hospodinovo slovo Abramovi: „Nič sa neboj, ja som tvoj štít…“, je ako ušité do tejto situácie. Lenže nie je. Znie do úplne inej situácie. „Po týchto udalostiach sa stalo slovo Hospodinovo k Abramovi…“. Spomeniete si ešte po akých? Potom, čo Abram nenechal svojho synovca Lóta v problémoch, ktoré si zavinil vlastnou krátkozrakosťou, keď sa na nič iné než na prísľub prosperity neobzeral. Potom, čo sa zdanlivo beznádejne šiel biť za jeho oslobodenie a zvíťazil. Potom, čo nepodľahol ani pokušeniu víťaza a odmietol ponuku obchodníkov s úspechom, aby na tom zarobil. Strach, obavy, pochybnosti a neistota nie sú len doménou stiesnenej situácie. Dostaví sa i po víťaznom boji. Úplne rovnako ako v ohrození, môžu sa ozvať, i keď sa zadarí. Čo to víťazstvo znamená, keď sú tu opäť tí kšeftári, ktorým nie je nič sväté? Na čo je osobná vernosť, keď ľudí ani vojna nezmení a nepoučia sa? Nie je človek blázon, keď nevyužije situáciu? Vyhral som, obstál som, ale čo z toho mám? A komu to prospeje? Čo sa tým zmení? Neistota a pochybnosti nie sú len dielom vonkajších okolností. Majú hlbšie korene. Doliehajú na nás permanentne. A Boh to vie. Preto hovorí Abramovi, práve keď uspel: „Nič sa neboj“. A potom to v Biblii opakuje ďalším a ďalším, stále znovu, v najrôznejších situáciách: „Nebojte sa, neboj sa, neobzeraj sa úzkostlivo.“ Nie preto, že by teraz boli okolnosti tak skvelé, nie preto, že by si mal vyhrané raz a navždy. Kto chce odčítať istotu od priaznivých okolností, ten sa vždy znovu ocitne na tenkom ľade. Nie sú o nič viac zárukou nádeje, než situácie ohrozenia. Sú rovnako viacznačné. I keď teraz samozrejme žiadostivo očakávame každý náznak, že sa situácia mení k lepšiemu, žiaden z nich nás tej základnej životnej neistoty a obáv definitívne zbaviť nemôže. I keby bola úplne ideálna, vždy ju budú sprevádzať otázniky – pokoj môže byť potvrdením blahoslaveného pokoja i beznádejnej ľahostajnosti, a vždy sa môže zvrtnúť. „Bude lepšie“ je možná šikovný psychologický ťah žonglérov s ilúziami, ale istotu a nádej, ktoré vzbudzuje, neposkytuje. Tie závisia na niečom inom: „Neboj sa, pretože ja som s tebou. Ja som tvoj Boh. Ja som tvoj štít, tvoja prehojná odmena. Nech už ťa čaká čokoľvek, ja budem s tebou. Na túto vernosť, ktorá sa napriek okolnostiam nemení a trvá, sa môžeš spoľahnúť. Tá zbavuje obáv a vytrhuje z neistoty. To je skutočná opora dôvery, aby ťa, keď ich pocítiš – či už na vrchole alebo na dne, nezachvátili a neprevalcovali. Áno, lenže kde tú dôveru vziať, keď sa jej zasľúbenia neplnia? To bolo predsa to základne, čo Abram od Boha počul: „Učiním ťa veľkým národom, požehnám ťa, veľké učiním tvoje meno…“ A on je pritom stále bezdetný, stále bez potomka! „Tak aká prehojná odmena? Čo mi chceš dať, Hospodine? Ja tomu nerozumiem. To sa mám uspokojiť s nejakou náhradkou? To má byť mojim dedičom nejaký cudzinec? To mám takto kľučkovať, aby som si vieru udržal? Vymýšľať nepravdepodobné možnosti, ako sa zasľúbenia predsa len plnia, aby som sám seba presvedčil?!“ Toto, farári, asi často robia. Pokúšajú sa všelijako krkolomne dokázať, že sa Božie zasľúbenia predsa len plnia. Snažíme sa nejakými náhradnými mostíkmi preklenúť ten rozpor medzi nimi a skutočnosťou. Zbaviť ich toho, ako absurdne a neuveriteľne v danej situácii znejú, aby sme mali, o čo svoju vieru oprieť. Považujeme to za svoje poslanie, aby sme vieru učinili prijateľnou, aby sme dokázali jej pravdepodobnosť. Ale Boh nám nedáva za pravdu. Trvá na tej absurdite, ktorú nič nepotvrdzuje. Škrtá všetky náhradné riešenia: „On nebude tvojim dedičom. Tvojim dedičom bude ten, ktorý vyjde z tvojho tela.“ Trvá na tom, že veriť znamená spoľahnúť sa na nádej, napriek tomu, že je úplne nepravdepodobná, dúfať práve v to, čo podľa všetkého žiadnu nádej nemá. Boh pohoršenie a napätie viery ničím nezmierni a Abramovi ani nám to neuľahčí. Ani tým pohľadom na hviezdne nebo. My farári v ňom síce zase často radi hľadáme ohromujúci úžas, ktorý vraj premôže - alebo sa v ňom aspoň rozpustia - naše pochybnosti. Pred nesmiernosťou vesmíru človeku jednoducho dôjde reč, to áno. Len neviem, či je tá nemota alebo rezignácia práve viera. V Božom oslovení ten poukaz na množstvo hviezd napätie medzi bezdetným Abramom a zasľúbením skôr vyhrocuje a podtrhuje, než aby ho zdôvodnil a sprístupnil. Preto ho ako argument pre vieru vykladať nebudem. Ako a prečo Abram uveril, nevysvetlím. Myslím, že na to neexistuje návod ani šablóna, že zrod viery je tajomstvo, ktoré až spätne môžeme poznávať ako veľký dar. Miesto toho sa pridržím apoštola Pavla, ktorý zdôrazňuje, že Abram neuveril na základe argumentov, odhadov a pravdepodobnosti, ale práve napriek im; že prijal vieru práve ako paradox, ktorý sa neopiera o dôkazy, ale proti všetkému spolieha na nečakané. A aby sme ju nezamenili za kdejaké neuveriteľné šarlatánstvo púťových trikov, všimnime si, že ju Pavel nepopisuje ako základ niečoho nadprirodzeného a tajomného, ale ako základ nádeje tam, kde už nádej nie je. A práve k takej viere sa Boh priznal, takú pripočítal Abramovi za spravodlivosť. V nej sa, ako píše Pavel, stal skutočne otcom mnohých, otcom veriacich. Len by som s Pavlom trochu polemizoval, keď ďalej pokračuje, že v nej Abram nikdy neochabol a neprepadol pochybnostiam. To je síce ideál, po ktorom túžime – aby si bol človek už raz a navždy istý a žiadne otázky a pochybnosti ho už nesužovali – a niekedy sa do neho snažíme vžiť. Ale Biblia ho nepotvrdzuje. Takéto jednoduché to skrátka nie je. I otec všetkých veriacich pochybnosti a otázky mal. A práve keď uveril. Tie ku viere, aspoň tej Abramovej, jednoducho patria. Ozvú sa hneď vzápätí. Zasľúbenie nestačí: „Podľa čoho poznám, že sa skutočne naplní?“ My ľudia sa jednoducho potrebujeme nejako uistiť. Túžime po niečom viditeľnom, po znamení. A Boh nám v tom vychádza v ústrety. To, čo nasleduje, pôsobí tajuplne a magicky, ale išlo o vtedy bežný rituál zmluvy. Keď ju v tej dobe chceli ľudia uzavrieť, vzali jedno alebo viac zvierat, rozpolili ich a polky položili oproti sebe. Potom obaja zmluvní partneri prešli uličkou uprostred a zložili prísahu: „Tak, ako tie polky zvierat, tak i my patríme k sebe. Je to puto krvi, ktoré nás spája. A pokiaľ niekto z nás poruší dané slovo, nech sa mu vedie ako týmto zvieratám, nech sa ako mršina stane korisťou supov.“ Áno, máme k dispozícii rituály, ktoré nás uisťujú, že sa Božie zasľúbenia naplnia. Potrebujeme ich. Časom sa menia, ale ich podstata zostáva. Prijmime ten príbeh, aby sme lepšie porozumeli, čo sa v nich deje. Podľa Božieho slova ich chystáme my. A je to niekedy pekná drina. A také boj. Dravci – či už vonku alebo v našom vnútri – sa zlietajú. Je na čo. Pretože ten, kto tomu všetkému dáva zmysel často a dlho akoby tu nebol. A bez neho sú to proste len mršiny, nič viac. Je možné ich trhať. A veriaci zápasí, aby ich uchoval pre tú chvíľu, kedy dostanú zásadný význam, ktorú ale sám nemá v ruke. Ani v rituáli nemáme Boha na špagáte, nemôžeme ho pritiahnuť, nemôžeme jeho prítomnosť zaistiť. Môžeme len uchovávať tú formu s nádejou, že ju on sám naplní zmyslom a brániť ju pred tými náletmi márnosti a prázdnoty, či už sa ozývajú zvonku alebo v nás. Je to boj do omdlenia a človek sa pri ňom ocitá vo veľkej temnote a padá na neho des. Des z absolútnej prázdnoty, z totálnej bezmocnosti a márnosti, z toho, že je to všetko omyl a úplne bez zmyslu. Ale práve keď človek už nemá silu, keď už je mimo hru, ozýva sa Boží hlas, ktorý dá celému tomu boju zmysel, ktorý zmluvu potvrdí a práve v tej temnote, z ktorej na Abrama padol des, prechádza uličkou symbolicky Boh sám. Abram je mimo. Nie je ani jasné či spí alebo bdie. Boh svoje zasľúbenia garantuje jednostranne. Nezávisia na vernosti veriaceho, ale na vernosti Božej. Veriaci sa na ňu môže spoľahnúť, i keď je mimo hru, i keď sa sám ocitol v hlbokých temnotách. Nie je to niečo za niečo, je to dar. A prečo potom teda vôbec zápasiť a riskovať tie mdloby, mrákoty, temnotu a des, keď od nás nakoniec tá zmluva nezávisí? Možno nie sú ani tak dôležité pre Boha, ale pre nás. Možno i to je dar. Dokiaľ ich neprežijeme, dokiaľ nás nevyradia z hry, ťažko poznáme, že sa nedržíme sami. A bez toho sa budeme stále spoliehať len na seba.
Amen
