Nedeľa predpôstna, 14.02.2021
VIERA MEDZI BLESKAMI
23 Keď vstúpil na loď, nasledovali Ho učeníci. 24 A hľa, veľká búrka strhla sa na mori, takže vlny prikrývali loď, a On spal. 25 I pristúpili, zobudili Ho a povedali: Zachráň nás, Pane, hynieme! 26 Odpovedal im: Čo sa strachujete, ľudia malej viery! Nato vstal, pohrozil vetrom a moru i nastalo veľké utíšenie. 27 A ľudia sa divili a hovorili: Aký je to človek, že Ho aj vetry aj more poslúchajú? (L 8,22-25)
Dostať sa doprostred búrky, to s človekom niekedy otrasie. Mladého Martina Luthera raz zastihla silná letná búrka. Veľmi sa pri nej bál. Bola to tak výrazná skúsenosť, že sa mu nakoniec stala medzníkom v jeho životnom rozhodnutí. Medzi bleskami a hromami totiž Bohu sľúbil, že keď ho zachráni, vstúpi do kláštora. A skutočne to neskoršie dodržal. Bol to nejaký začiatok cesty, ktorý ho doviedol až k úlohe jedného z najznámejších reformátorov cirkvi.
Tiež pre učeníkov plaviacich sa po mori bola tá búrka iste významnou zastávkou na ich ceste a formujúcou skúsenosťou do budúcna. Veď si na konci tohto príbehu kladú otázku: „Kto to len je, že rozkazuje i vetru i vodám?“ Bola to udalosť natoľko silná a významná, že ich nenechala na pokoji. Nutne museli vo svojom vzťahu a pohľade na Ježiša ísť omnoho ďalej a hlbšie. Vydali sa za ním, nasledujú ho, stali sa jeho žiakmi. Ale vedeli vtedy už, kto to vlastne je? Kto to je, že ho poslúchajú i rozbúrené živly. Musela to pre nich byť veľmi hlboká skúsenosť. A pravdou je, že sú to práve všelijaké búrky života, ktoré nás výrazne formujú. Keď nami niečo otrasie do špiku kostí, nikdy nás to nenechá bez nejakej hlbšej analýzy, zamyslenia. Búrky totiž otriasajú našimi zažitými istotami, schémami, tým, na čom staviame. Búrky do základu preverujú, čo v nás je, o čo sa v živote opierame, na čo spoliehame.
1. A hľa, veľká búrka strhla sa na mori
Náš biblický príbeh začal vlastne celkom nevinne a pokľudne. Nikto asi nepredpokladal a nepočítal s tým, že by sa ten deň mala odohrať taká dráma. Ježiš sa s učeníkmi vydáva loďou na druhú stranu Galilejského jazera. Cestou Ježiš usína. Vyzerá to teda na pokojnú plavbu. Náhle sa ale všetko zmení. Na jazero sa zniesla búrka s víchricou. Nebol to asi úplne neobvyklý jav, pretože slnko v tej oblasti dosť páli, voda sa vyparuje a vďaka tomu tam často vznikajú náhle búrky. Medzi učeníkmi boli i skúsení rybári, ktorí na tom jazere boli ako doma. Ale pravdepodobne i pre nich je táto búrka mimoriadna s ktorou si nevedia rady. Naberali vodu a hrozilo potopenie lode. Čítame, že boli „vo veľkom nebezpečenstve“. Doslova v ohrození života. A možno sa i nám vybavia nejaké situácie, kedy sme sa i my dostali náhle doprostred nejakej búrky. Tak ako vtedy, i dnes život také situácie prináša. Asi nie každý deň, ale stávajú sa. Sú chvíle, kedy sa zdá, že život si pokojne plynie, pohupuje sa na vlnách, a možno nás taký beh života tiež ukolísava a uspáva. Dni plynú v nejakom zabehnutom poriadku, nič zvláštne nevybočuje a ani nič nenasvedčuje, že by sa to v dohľadnej dobe malo nejako zmeniť: Prácu máme, ako tak, mzda chodí, sme primerane zdraví, deti zvlášť nevybočujú, a tak to nejako plynie. Áno, niekedy na nás možno frkne a rozruší nejaká väčšia vlna, ale nič dramatické, zase to skoro pominie. A tak sa plavíme viac menej vyrovnane. A potom to príde! Jóbovka. Rana. Náraz. Z ničoho nič. A zrazu sa to, čo tak pokojne plynulo a o čom sme si mysleli, že to máme pod kontrolou, rozbúri takým spôsobom, že len zostaneme stáť. Skúsení rybári na tej lodi, akými boli Peter, Ondrej, Ján alebo Jakub, na tom jazere prakticky vyrástli. Poznali ho naspamäť. Vedeli, čo od toho jazera môžu očakávať. Boli s ním zrastení. Zažili na ňom za tie roky určite všetko, čo sa zažiť dalo. Iste zažili a zvládli už mnoho búrok. Toto je však situácia, ktorá je i nad ich sily a skúsenosti. Nedokážu to zvládnuť. Tentoraz je to nad ich sily. Tentoraz je koniec. To je silnejšie než my. V priebehu života môžeme získať dojem, že sme už všeličo videli a zažili a zvládli, a že už nás len tak niečo neprekvapí a nerozhádže. Že sme už dosť silní, skúsení a schopní zvládnuť všetko, čo život prinesie. Môže to byť až taký „Samsonov syndróm“. Keď bol biblický silák Samson zbavený svojej sily, nevedel o tom. Keď bol potom spútaný, povedal si – ´Dostanem sa z toho ako vždy. Veď ma už toľkokrát prepadli a zviazali. A pretrhol som to ako niť.´ Raz to však už nedokázal.
Život niekedy prináša chvíle, kedy všetky naše doterajšie skúsenosti a schopnosti zrazu nestačia. To sú ťažké chvíle, pretože nás celkom rozhodia. S mnohými situáciami sme si dobre poradili, vedeli sme, čo máme robiť a fungovalo to. Ale zrazu nevieme. Je to silnejšie, je to väčšie, než sme schopní v tú chvíľu obsiahnuť. Situácie, na ktoré nie sme pripravení. Na ktoré nás nikto nepripravoval. V podstate len sa bezmocne prizeráme, ako naša loď naberá vodu. A neprestáva to. Čo teraz bude? To pôjdem ku dnu?
Veci, ktoré nemáme pod kontrolou, nás väčšinou vydesia. To, keď prestávame byť pánmi situácie. Keď sa nám veci rozpadajú pod rukami, i keď sa to snažíme poskladať a usporiadať, ako najlepšie vieme. Nemať kontrolu nad životom, je pre nás veľmi ťažké. Nejako sa pri tom otriasajú základy, na ktorých sme dosiaľ stáli. Loďka, na ktorej sme plávali, mizne, a pod nohami sa roztvárajú hlbiny mora. A zjavne sa také situácie nevyhýbajú ani veriacim ľuďom. Učeníci boli na palube so samotným Ježišom. Viera skutočne nie je magickou silou, ktorá by okolo nás vykúzlila ochrannú bublinu, do ktorej búrky života neprenikajú. Učeníci idú za Ježišom, nasledujú ho, sú poslušní jeho slovu o plavbe na druhú stranu. Robia všetko správne. A predsa na nich prišla búrka.
2. Ježišov spánok
Áno, prišla i keď mali na palube samotného Ježiša. Ale tá Ježišova prítomnosť je zároveň tým základným prvkom nádeje v tomto príbehu. Ježišova prítomnosť nezabránila príchodu víchrice, ale stala sa znamením nádeje a záchrany. Dôležité na tomto príbehu je práve to, že Ježiš je na jednej lodi s nimi. Áno, je zatiaľ akoby mimo všetkého toho dramatického diania. Loď sa zmieta v kŕčoch, naberá vodu, zúfalí učeníci robia, čo je v ich silách. Okolo to hrmí, fučí a blýska sa. A Ježiš, spí. Neúčastní sa toho smrteľného zápasu učeníkov. Ale je na rovnakej palube ako oni. Nespí pod figovníkom na brehu. Je v úplne rovnakej situácii ako oni. Čitatelia Biblie asi vždy nejako premýšľali nad tým, ako je možné, aby Ježiš v takej situácii spal. Bol tak unavený, že by ho neprebudila ani „povestná rana z dela“? Je to možné. Ale možno je ten
jeho spánok ešte symbolom niečoho iného. Akési znamenie kľudu a pokoja uprostred búrky. Ako akési predznamenanie toho, že učeníci sú v prítomnosti niekoho, kto i do búrok života môže priniesť pokoj a utíšenie. Znamenie toho, čo sa za niekoľko okamihov skutočne stane. Učeníci, ktorí už definitívne pochopili, že túto situáciu proste nezvládnu, prebúdzajú Ježiša a nahrnú na neho zúfalosť celej tej situácie: „Majstre, Majstre, zahynieme!“ (v. 25). Evanjelista Marek to podáva ešte v trochu inom duchu. Zaznamenal ešte iný nádych, nádych až akejsi výčitky učeníkov: „Majstre, tebe je jedno, že zahynieme?“ (Mk 4,38). Učeníci sami, ten zvláštny Ježišov spánok nechápu. Vykladajú si ho možno ako Ježišovu ľahostajnosť voči kríze, v ktorej sa nachádzajú. Je ti to jedno? Veď tu zahynieme! Je tu síce s nami, ale ako by sa ho to netýkalo. Vo chvíľach životných otrasov a kríz i nám môže pripadať, že nielenže všetko okolo sa trasie, ale že i Ježiš sám ako by sa nám niekam vzdialil. Áno, veríme stále, že tu niekde je. Ale kde je? A čo robí? Vníma vôbec, čo sa so mnou deje? V niektorých chvíľach života nie je ľahké veriť. Toho sú nám učeníci dnes dokladom. Ale možno i práve preto tento príbeh v Biblii máme. Nielen, aby dosvedčil Ježišovu moc nad živlami, ale tiež, aby dosvedčil naše ľudské zápasy, i zápasy o vieru. Učeníci na mori, to je predsa niekedy i náš obraz a príbeh. Ako neľahko sa nám niekedy verí a drží Pána Ježiša, keď hľadíme do vĺn a nevieme, ako to skončí, a Pán Ježiš, ako by vzadu na poduške spal. Radšej by sme sa obišli bez takýchto turbulencií života. Sme naklonení skôr k bezpečiu a istote.
3. Kde je vaša viera?
Nakoniec je nám ale tento príbeh tiež veľkým dosvedčením, že práve i v búrkach života, kedy skutočne nevieme, čo sa deje a kam to dospeje, je možné sa stretnúť s Ježišom. Môže sa nám niekedy zdať, že ho nevnímame, že nevnímame jeho prítomnosť. Ale on tu je. Možno nereaguje a neodpovedá hneď. Ale je tu. Je stále tu, ako bol vtedy i s učeníkmi. Nikdy sa na tej jeho prítomnosti nič nezmení. „A hľa, ja som s vami, po všetky dni až do skonania tohto veku“ (Mt 28,20). Ja SOM s vami. Na tú Ježišovu otázku „Kde je vaša viera“ iste môžeme hľadieť ako na údiv Ježiša – Málo ste toho so mnou zažili? Ale môžeme ju
vnímať tiež ako povzbudenie. Povzbudenie nevzdávať sa viery, neprepadať zúfalstvu a beznádeji, povzbudenie, že má zmysel veriť Ježišovi, dôverovať mu a držať sa ho. I keď okolnosti pripomínajú kolotoč a on sám sa nám zdá byť ďaleko, nikdy to neznamená, že by nás opustil či na nás zabudol. Nemusíme vždy rozumieť dôvodom, prečo sa nám deje to či ono, ani nemusíme rozumieť tomu, prečo to Boh dopúšťa, a prečo nekoná tak, ako by sme si priali. Nemusíme všetkému rozumieť, ale môžeme dôverovať. Môžeme veriť a mať nádej v Ježišovi. Veď je to ten, ktorý svoj život vydal pre nás, a ktorý vstal z mŕtvych. Je to tiež ten, ktorého slovo má moc nad živlami. Teda i nad silami a okolnosťami, ktoré my nezvládneme. Možno nebudeme svedkami zázraku utíšenia búrky a bleskov. Ale napriek tomu môžeme veriť, že sme v rukách Pána nad živlami. Ako nás nimi prevedie, to je na ňom. Ale iste nás nimi prevedie k našej spáse. My v búrkach života zakaždým neobstojíme, možno ani naša viera vždy neobstojí. Ale je tu ten, ktorý sa nás nezrieka a nevzdáva to s nami; ktorý je s nami stále na jednej lodi. Amen.
Modlitba: Bože, náš Otče! Voláme k tebe ranení strachom. Tak ako slepý nemá žiadnu radosť zo slnečného svitu, tak i my sme oslepení strachom k divom, ktoré pred nami konáš. Preto sme zarmútení a preto sme nevďační — tak pred tebou vyznávame. Pane Ježiši Kriste, prosíme, buď svojim mocným ramenom oporou všetkým, ktorí trpia strachom a rôznymi nemocami. Pripomínaj nám neustále svoje slovo: Ajhľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta.
Amen.
