1 Keď (Ježiš) skončil všetky svoje slová v prítomnosti ľudu, ktorý Ho počúval, vošiel do Kafarnaumu. 2 A sluha jedného stotníka, (stotníkovi) veľmi drahý, bol na smrť chorý. 3 Keď (stotník) počul o Ježišovi, poslal k Nemu starších spomedzi Židov s prosbou, aby prišiel a zachránil mu sluhu. 4 Oni teda prišli k Ježišovi a prosili Ho naliehavo: Zasluhuje si, aby si mu vyhovel; 5 lebo miluje náš národ a vystavil nám synagógu. 6 Ježiš išiel teda s nimi. A keď nebol už ďaleko od domu, poslal stotník priateľov k Nemu s odkazom: Neustávaj sa, Pane, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. 7 Preto ani seba som nepokladal za hodného ísť k Tebe. Ale povedz slovo, a ozdravie môj sluha. 8 Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov; keď poviem tomuto: Choď! - ide, a inému: Poď sem! - príde, a svojmu sluhovi: Sprav toto! - urobí. 9 Keď to Ježiš počul, zadivil sa a obrátiac sa k zástupu, ktorý Ho nasledoval, povedal: Hovorím vám: Ani v Izraeli nenašiel som takej viery. 10 Keď sa potom poslovia vrátili domov, našli sluhu zdravého. (Lukáš 7,1-10)
1. Dôstojník s ľudskou tvárou
Uzdravovanie nemocných bolo neoddeliteľnou súčasťou Ježišovej služby. Zjavoval touto službou podstatu Boha ako Boha mocného a zároveň plného súcitu a milosrdenstva. A správy o Ježišových uzdravovaniach sa iste doniesli i k ušiam stotníka z nášho príbehu: „Jeden stotník tam mal na smrť nemocného služobníka, ktorého si veľmi cenil“ (v. 2). – teda pravdepodobne obdobu akéhosi dôstojníckeho sluhu, dosl. však otroka. Mať otroka nebolo pre vtedajší pohanský svet vôbec ničím nenormálnym. Taký otrok často nebol považovaný za viac než kus inventára. Tak s ním bolo i zaobchádzané. Bol celkom bezprávny. Tu je však cítiť niečo viac. To, že i keď to bol otrok, jeho pánovi na ňom záležalo. Je tam povedané, že si ho veľmi cenil či vážil. Je v tom cítiť prejav obyčajnej ľudskosti. Ťažká nemoc ako by zrazu zmazala všetky stavovské rozdiely a zostali tu už len ľudia, ktorým na sebe záleží. Život vojenský je život tvrdý, život disciplíny a poslušnosti. A napriek tomu je sympatické vidieť na človeku žijúcom v presne danom a veľmi prísnom systéme kus obyčajnej ľudskosti. Svoju ľudskú tvár onen stotník však preukázal aj inak. I keď sám nebol židovského pôvodu, predsa rešpektoval prostredie, v ktorom sa nachádzal. Zamiloval si židovský národ, medzi ktorým žil. A svoju lásku k nemu prejavil i prakticky: Postavil im v Kafarnaum synagógu. Musel to teda byť i človek značne zámožný. Vynaložil nemalé prostriedky na niečo, čoho ani nebol súčasťou. Len, aby podporil tých, medzi ktorými žije, i keď nie je „z nich“. Židia sa všeobecne pohanov stranili, ale zdá sa, že na rovine osobných vzťahov to mohlo byť aj iné. Toto je jeden z príkladov, kde ľudskosť víťazila nad prevládajúcim systémom.
2. Prosebníci
Keď teda stotníkov otrok ochorel na smrť (dosl. „chystal sa skonať“), rozpomenie sa veliteľ na Ježiša. Čo o ňom vedel? Nevieme! Iste však vedel o Ježišovej moci a službe nemocným. Posiela preto židovských starších, predstavených mesta, aby za Ježišom zašli a požiadali ho o pomoc pre jeho otroka. Starší Ježiša vyhľadajú a oslovia ho: „Je hoden, aby si mu vyhovel; lebo miluje náš národ, i synagógu nám vystaval“ (v. 4-5). Podstatou ich prosby je, že stotník „je hoden“, aby mu Ježiš pomohol. S týmto ich ale stotník iste neposlal. To je ich dodatok k žiadosti. Je to ľudsky pochopiteľné. Práve tak, ako stotník miloval židovský národ a podporoval ho, i zástupcovia židovského národa si vážia jeho a prajú mu dobro. Je to vlastne prejav ich lásky, že sa snažia Ježiša presvedčiť, aby mu vyhovel. Možno sa báli, že by ho mohol odmietnuť z dôvodu, že je pohan a vojak rímskej armády. I oni žili v dobovej schéme, v ktorej sa židia s pohanmi jednoducho „nekamarátia“. A to isté pochopiteľne predpokladajú i u Ježiša. Báli sa, že by mohol odmietnuť. Preto kladú taký dôraz na stotníkove zásluhy. Možno ešte nevedeli to, že Ježiš nehľadá a nepotrebuje od ľudí nejaké predbežné zásluhy, aby im prejavil Božiu lásku a milosrdenstvo. Napriek tomu tu vystupujú ako ľudia, ktorí majú účasť na osude druhého, i keď ich delia náboženské a povedzme i politické pomery. Môžu si navzdory dobovej situácii byť navzájom blížnymi. Prihovárajú sa za stotníka u Ježiša. Môžu nám byť povzbudením, aby sme i my mali účasť na osude svojich blížnych – napríklad v prímluvnej modlitbe.
3. Viera ako remeň
Prosebníci apelujú na Ježiša stotníkovými zaslúžilými činmi. Ale je zaujímavé, že stotník sám to vníma úplne inak. Keď sa Ježiš priblíži k jeho domu: „…poslal stotník svojich priateľov s odkazom: „Pane, neobťažuj sa; veď nie som hoden, aby si vstúpil pod moju strechu. Preto ani seba som nepokladal za hodného ísť k Tebe.“ (v. 6-7). Židovskí starší hovorili: Je hoden, aby si mu pomohol. On sám hovorí: Nie som hoden, aby si vstúpil pod moju strechu. Pre stotníka jeho láska k židovskému národu a bohaté mecenášstvo v tomto prípade nič neznamenajú. Neoháňa sa nimi. Nevieme, čo si o Ježišovi presne myslel, koho v ňom videl. Ale videl v ňom iste niekoho, kto je väčší než on. Stotník nestojí pred Ježišom ako zaslúžilý donátor, ale stojí pred ním ako celkom obyčajný človek v núdzi a obavách, ktorý má veľký rešpekt, a tiež úplnú dôveru v Ježišovu moc a pomoc. Všetko, čím sa tak preslávil vo svojom meste, necháva bokom a prichádza so slovami: „Nie som hoden, aby si vstúpil pod moju strechu“. Uznáva, že Ježiš, ten rabi z Nazareta, je omnoho „vyššej hodnosti“ než on, u ktorej si nemôže nič nárokovať. Ale zároveň cíti, že môže Ježiša požiadať a že mu môže dôverovať. Jeho viera v Ježiša je absolútneho rázu. Nie som hoden, aby si ku mne prišiel: „Ale povedz slovo, a ozdravie môj sluha. 8 Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov; keď poviem tomuto: Choď! - ide, a inému: Poď sem! - príde, a svojmu sluhovi: Sprav toto! - urobí. “ (v. 7-8). Sú iste rôzne druhy a prejavy viery. Viera viac hĺbavá, filozofická alebo viera viac praktická alebo viera aby sme tak povedali „po vojensky“. Takou sa vyznačoval onen stotník. Jeho viera bola taká, akým bol jeho život, taká, ako vnímal svet. A v jeho svete jednoznačne platilo: Čo ja dostanem ako rozkaz, musím splniť a čo rozkážem sluhom či vojakom, musia to hneď splniť. A stotník vníma i Ježiša ako akéhosi veliteľa, i keď je mimo vojenskej mašinérie. Žiada po ňom: „Vydaj rozkaz“. A Ježiš sa začudoval (úprimne a s radosťou) tomuto nevšednému postoju cudzinca: „Keď to Ježiš počul, zadivil sa a obrátiac sa k zástupu, ktorý Ho nasledoval, povedal: Hovorím vám: Ani v Izraeli nenašiel som takej viery.“ (v. 9). Stotníkov prístup bol iste svojrázny, vojenský, ale skrývala sa za ním nevšedná silná a veľká viera, s akou sa Ježiš nestretol ani u vyvoleného Božieho ľudu izraelského. A vďaka neobvyklej viere stotníka sa mohla prejaviť Ježišova moc ešte novým spôsobom. Skutočne to dobre stotník vystihol. Ježiš, naozaj stačí „vydať rozkaz“, povedať slovo, a to slovo sa naplní. A aj sa naplnilo. Sluha bol uzdravený, bez toho, aby Ježiš vstúpil do jeho domu.
Bratia a sestry, z tohto príbehu si môžeme odniesť mnohé:
1. Povzbudenie k ľudskosti: Vidíme tu stotníka, dôstojníka s ľudskou tvárou. I keď pochádzal z prostredia, kde je hlavným zákonom rozkaz a poslušnosť, dokázal prejaviť pozoruhodnú ľudskosť voči svojmu otrokovi i voči národu, ktorý ľudia jeho typu spravidla rozhodne nemali v láske. I nám sú zvlášť v tejto dobe potrebné prejavy obyčajnej ľudskosti. Zvlášť teraz, kedy rastie frustrácia a napätie v spoločnosti.
2. Povzbudenie k prímluvám: Svoju možno menej nápadnú, ale dôležitú úlohu tu zohrali židovskí starší. Bez nich by sa stotník možno ani neodvážil Ježiša osloviť. V ich prosbe môžeme vidieť povzbudenie k tomu, čo nazývame „prímluvnou modlitbou“. Je to prejav nesebeckej vzájomnosti viery, že nemyslíme len na seba a svoje veci, ale že dokážeme vnímať i potreby druhých a prinášať ich Bohu.
3. A tretie povzbudenie je povzbudenie k viere, i k tej povedzme „vojenskej“ viere, k viere ako remeň, ktorá má úplnú istotu, že Ježišovo slovo je rozkazom, ktorý sa iste naplní. Dokážeme takto priamočiaro dôverovať Ježišovmu slovu, evanjeliu Ježiša Krista? Amen.